Neľudská práca?

Týždeň uverejnil komentár Juraja Karpiša k zmenám, ktoré prináša robotizácia. 06. 05. 2019.

Dospelý pavián v Serengeti si zoženie denný kalorický príjem za tri hodiny. Lovci a zberači za tri až štyri hodiny. Prečo teda Homo sapiens, obklopený robotmi a so super počítačom vo vrecku, pracuje 5-6 hodín denne?

Znovu čítame, ako „radikálna technologická premena priemyselnej výroby a časti služieb“ nezostane bez následkov. Hlavným viditeľným efektom bude vraj klesajúca potreba ľudskej práce. Strach z robotov kradnúcich prácu má pritom stáročia. V 18. storočí ľudia rozbíjali pletacie stroje a ekonóm John M. Keynes strašil „chorobou“ technologickej nezamestnanosti ešte pred sto rokmi. Tentoraz je to však iné, pomysleli ste si možno pri pohľade na svorku robotických psov z dielne Boston Dynamics. Lenže aj robot, čo nahradí človeka, je za dverami už minimálne pol storočia: „Predstavili embryo elektronického počítača, od ktorého čakajú, že bude vedieť chodiť, hovoriť, vidieť, písať a samo sa reprodukovať,“ písali New York Times z 8. júla 1958.

V roku 2016 sa robot, ktorý vyhadzuje človeka z práce, dostal na titulku nemeckého časopisu Spiegel. No obrázok s identickým posolstvom tam bol aj v rokoch 1964 a 1978. Podľa Keynesovej predpovede by nás momentálne mal trápiť zásadný problém: čo s toľkým voľným časom? Lenže my ho máme menej než paviány.

Žijeme scenár, v ktorom nám roboti dávajú superschopnosti a bohatstvo. Berú neľudskú prácu mladistvému baníkovi a deťom, ktoré ešte začiatkom 20. storočia v USA zbierali bavlnu. Teraz môžu chodiť do školy. Tej ľudskej práce, ktorá čaká na spravenie, je však stále nekonečno. Trhová ekonomika je totiž ako hydra – technologický pokrok jej odtne tri pracovné miesta, no na ich mieste vyrastie deväť nových. Nie, nehovorím len o programovaní. Keď nemá kto učiť deti, starať sa o chorých či pomáhať starým, mám ja nariekať nad stratou práce viazačky automobilových káblov?

Ale pozor. Kým trvalá technologická nezamestnanosť je v rozpore s tým, čo viem o ekonomike a čo vidím okolo seba, dočasná technologická nezamestnanosť je tutovka. Na ňu však treba iný liek, než je úplatok pre armádu nezamestnaných v podobe štedrého univerzálneho príjmu. Slovenská ekonomika je aj vinou hlúpej politiky štátu, keď sa ľudia v chudobnejších regiónoch skladali na investičné stimuly automobilkám v bohatých regiónoch, koncentrovaná okolo jedného sektora. Aby evolúcia do ďalšieho levelu bolela čo najmenej, treba pracovať na flexibilite. Sloboda v podnikaní a cenotvorbe zrýchli presun ľudí tam, kde ich treba viac. Vyrábanie rigidných cien práce v podobe minimálnej mzdy a štedrej podpory v nezamestnanosti spôsobí presný opak. Už včera sme mali zlepšiť podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva, aby investovanie na Slovensku nebolo adrenalínovým športom, za ktorý si zahraniční odvážlivci pýtajú vysoké výnosy.

A ešte jedno poučenie – namiesto presúvania ďalších právomocí do ďalekého centra, kde si lobisti veľkých korporácií môžu nakúpiť svoj regulačný mix na jednom mieste, treba viaceré kompetencie vrátiť čo najbližšie k ľuďom. Lebo okrem toho, že oni o svojich problémoch vedia, vďaka lepšej spätnej väzbe sa budú aj rýchlejšie učiť.

Týždeň
06. 05. 2019