Americká U.S. Steel ukazuje, čo robíme zle (Finweb)

Dňa 28.3.2013 vyšiel Martinovi Vlachynskému z INESS autorský článok v Hospodárskych novinách na tému ústupkov vlády americkému U. S. Steelu.

Východ si vydýchol, oceliarsky stroj sa bude kaliť ešte aspoň zopár ďalších rokov. Premiérova tlačovka bola brilantnou ukážkou politického marketingu. Prilby, plášte, areál fabriky a slovami ako rodina, zamestnanie, dobré správy sa nešetrilo. Vraj nebudeme nič platiť z našich daní. Skutočne, zaplatíme to všetci vyššími cenami elektriny. Výroba elektriny z hutníckych plynov sa totiž mávnutím čarovného prútika zmenila na obnoviteľný zdroj energie (OZE). U.S. Steel bude mať nárok na dotáciu takmer 15 miliónov eur ročne najbližších 15 rokov, ktorú zaplatia bežní ľudia a firmy vyššími účtami za elektrinu, v ktorých sú zahrnuté aj poplatky za OZE.
Na odchod U.S. Steel sa musíme pozerať v troch rovinách. Prvou je strategický zámer vlastníka, o ktorom môžeme len špekulovať. Nemecký konkurent ThyssenKrupp sa sťahuje zo svojich pozícií v USA a Brazílii, ktoré zaujímajú U.S. Steel a sú dôvodom zvážiť vypratanie Európy. Štruktúra ekonomiky krajiny sa neustále mení, firmy prichádzajú, odchádzajú, vznikajú a zanikajú. Nie je to niečo, s čím treba bojovať, alebo sa toho obávať – ak je po produktoch dopyt a namiesto nich náhradník.
Tým sa dostávam k druhej rovine. Európa nie je najlepším priestorom pre hutnícky biznis. Svoje by o tom vedeli rozprávať aj vo Francúzsku, kde ArcelorMittal narazil na odpor pri snahe reštrukturalizovať svoju výrobu. Najväčším problémom však nie je „európsky“ prístup k podnikateľom a neschopnosť akceptovať dynamické procesy v ekonomike, ale skôr dlhý zoznam regulácií z Bruselu. Hutníctvo je environmentálne nepopulárny priemysel, ktorý v Európe musí čeliť vyšším regulačným nákladom ako v USA alebo Ázii. Čo je aj čiastočne prípad U.S. Steel, kde práve Bruselom nariadené odstavenie kotlov znamená obrovskú vynútenú investíciu. Odpoveďou však nemôže byť vylobovanie výnimiek pre tú alebo onú silnú firmu, ale skôr tlak na Brusel a poukazovanie na efektívnosť a zmysluplnosť neustáleho prílevu nových regulácií. Táto aktivita zo strany našich vlád dosiaľ absentovala.
Treťou rovinou je domáca scéna. Môžeme začať pri špecifických otázkach. Napríklad, prečo vlastne musia železiarne a každý iný podnikateľ platiť štátnemu monopolu SEPS poplatky a tarifu za prevádzku prenosového systému, hoci si elektrinu pre svoje potreby produkujú vo vlastnej elektrárni a prečo tento poplatok narástol minulý rok trojnásobne? Nie náhodou kvôli tomu, že štát sanuje cez dividendy zo SEPS deravý štátny rozpočet? A pokračovať môžeme tými všeobecnejšími: napríklad najvyššou sadzbou dane z príjmu právnických osôb spomedzi krajín bývalého východného bloku. Obzvlášť nepríjemné, ak sa vám nedávno skončili daňové prázdniny. Alebo katastrofálna ochrana investorov – Slovensko sa v najnovšom medzinárodnom rebríčku v tejto kategórii umiestnilo horšie ako Kosovo či Bielorusko, najmä pre náš súdny systém.
Správna otázka teda nestojí ako zachrániť košický U.S. Steel, ale prečo nás to vlastne trápi? Fyzický aj vedomostný kapitál tu z veľkej časti ostáva. U.S. Steel nenaloží vysoké pece na loď a neodvezie ich za oceán, ani nevymaže nadobudnuté vedomosti z hláv zamestnancov. Trápi nás to preto, lebo dobre vieme, že nám na dvere neklope päť nedočkavých záujemcov o jeho pozície.
Politici bez ohľadu na farbu už roky pred kamerami prestrihávajú pásky na podnikoch, ktoré v mnohých prípadoch za peniaze nás všetkých doslova kúpili na pár rokov. No na Slovensku podniká viac ako 540 000 subjektov a investičné stimuly, dotácie na OZE, eurofondy alebo vylobované úľavy z takých či onakých povinností sa ujdú len malinkému zlomku z nich.
Starosťou vlády by nemala byť záchrana potápajúcich sa lodí, ale radšej pokojné ekonomické more. Slovenská ekonomika potrebuje oceliarne či automobilky, ale aj živnostníkov a malých podnikateľov. Odstráňme im byrokratické prekážky, namiesto olympiády, budovania futbalových štadiónov a nakupovania pozlátených krompáčov im znížme dane a odvody, zjednodušme najímanie a prepúšťanie zamestnancov. Vyžaduje si to síce viac úsilia ako zapózovať v montérkach pred kamerou, ale ak sa to podarí, odchody fabrík nás nebudú toľko trápiť.
 

Martin Vlachynský

Hospodárske noviny, 28.3.2013