Povinná vojenčina. Po 12 rokoch opäť v hre

Radovan Ďurana sa pre Hospodárske noviny vyjadril k fiškálnym dopadom prípadného zavedenia základnej vojenskej služby. 25.7.2018.

Ekonomická a sociálna záťaž či spoločenská nechuť. Aj to by mohli byť potenciálne následky vzkriesenia povinnej vojenčiny, s ktorou aj naďalej koketuje Slovenská národná strana. „Nie je vylúčené, tak ako niektoré krajiny komunikujú napríklad dočasné povolanie záloh, i vytvorenie inštitútu povinnej vojenskej služby,“ zauvažoval začiatkom tohto týždňa šéf kancelárie ministra obrany spadajúceho pod SNS Ján Hoľko. Oprášil tak otázku možnej potreby povinnej vojenčiny. Rezort Hoľkove slová vzápätí dementoval. „Uviedol, že je potrebná diskusia o zabezpečení obrany Slovenskej republiky v podmienkach 21. storočia, a ako jeden z príkladov uviedol opätovné zavádzanie povinnej vojenskej služby v iných štátoch. Zdôraznil, že ju nejdeme zaviesť,“ uviedla hovorkyňa ministerstva Danka Capáková.

Rozpočet by to zvládol

Otázne teda je, či by úvahy národniarov bolo v súčasnom spoločenskom nastavení vôbec možné pretaviť do reality. „Jej zavedenie by malo obrovské sociálne a ekonomické dosahy, náklady na štátny rozpočet by sa zvýšili,“ povedal pre HN bezpečnostný analytik Jaroslav Naď. Podľa ekonóma Radovana Ďuranu z inštitútu INESS by zavedenie vojenčiny v čisto teoretickej rovine štátny rozpočet nezruinovalo. „Ak by išlo 20-tisíc mladých mužov na nejaký výcvik napríklad na pol roka a mesačná údržba by stála na osobu tak tisíc eur, dostali by sme sa približne na sumu sto miliónov eur. Bolo by to drahé, ale z hľadiska rozpočtu ministerstva obrany by to nebola až taká tragédia,“ povedal analytik. Podľa bývalého náčelníka generálneho štábu Ľubomíra Bulíka táto otázka už nie je aktuálna. „Nemali by sme smútiť či snívať o návrate povinnej vojenskej služby, pretože si ju v súčasných podmienkach fungovania ekonomiky a celosvetového voľného pohybu neviem ani predstaviť,“ tvrdí pre HN generál, za ktorého zrušili povinnú vojenčinu. Podľa neho je otázne, či by za ten čas bol štát schopný vychovať kompetentného vojaka. „Treba sa opýtať, či by sme takéhoto človeka vedeli za ten čas pripraviť, aby mohol rovnocenne fungovať v bojovej situácii napríklad s Američanom či s Holanďanom,“ prezradil Bulík.

Výchova, ale aj ponižovanie

Slovensko od roku 2006 disponuje výhradne len profesionálnymi ozbrojenými silami. Od roku 1993 do roku 2006 absolvovalo vojenčinu 270-tisíc mužov a bolo vydaných 150-tisíc modrých knižiek. S poslednou várkou „záklaďákov“ sa oficiálne rozlúčil v priestoroch útvaru Čestnej stráže Bratislava-Vajnory aj vtedajší minister obrany Juraj Liška. Pôvodná dĺžka vojenčiny bola deväť mesiacov, od roku 2004 si „záklaďaci“ museli odslúžiť už len pol roka. Od nástupu druhého milénia bol rozsah civilnej služby 1,5-násobkom trvania základnej služby. Záklaďáci robili v útvaroch pomocné práce, ako napríklad varenie, upratovanie, kúrenie či stráženie, a mesačne im bolo vyplatených štyristo korún, teda približne 13 eur. Podľa sociologičky Zuzany Kusej je názor spoločnosti na povinnú vojenčinu nejednoznačný a pripomína, že vo veľkej miere na ňu nostalgicky spomína najmä staršia generácia. „Patrím k nej aj ja, ale aj z nej všetci chlapci, ktorých som poznala, trpeli. Tá šikana, dril, nesloboda a ponižovanie boli pre nich traumatizujúce. Laicky a pocitovo by som povedala, že ľudia by jej zavedenie neuvítali, no je tu časť mladých ľudí, ktorí sa radi hrajú na vojakov,“ povedala Kusá. Myšlienky ohľadne zavedenia povinnej vojenčiny z prostredia národniarov nie sú novinkou. Minulý rok napríklad Andrej Danko prízvukoval, že „služba“ u mužov prehlbovala úctu k spoločnosti. Politológ Jozef Lenč pripomenul, že rétorika SNS vychádza z ich volebného programu, v ktorej bola zahrnutá napríklad aj branná výchova. „Na jednej strane sú to reminiscencie k svojmu volebnému programu, a zároveň sa snažia plátať rany, ktoré utŕžili pre podozrenia z netransparentných armádnych tendrov,“ povedal Lenč.

Pavel Knapko, hnonline.sk, 25.07.2018