Nepochopená solidarita (SME)

Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny malo pripraviť novelu s cieľom dosiahnuť
vytvorenie spravodlivého dôchodkového systému, ktorý bude udržateľný
a financovateľný, a zároveň s väčšou mierou solidarity.

Tie dôležitejšie ciele sa naplniť určite nepodarilo.
A to z jednoduchého dôvodu – výdavkovej strany sa na ministerstve
s výnimkou predčasných dôchodkov nedotkli. Žiadna zmena valorizácie,
žiadne obmedzenie neudržateľnej zásluhovosti. Deficit priebežného piliera
novela nezapláta, a to ani v optimistickej verzii, ktorá počíta
s návratom 5% sporiteľov do prvého piliera. Na prvý pohľad sa podarilo
naplniť len cieľ zvýšenia solidarity. To je mimochodom tá najjednoduchšia
úloha, ktorá vyžaduje akurát zvýšenie príjmov z odvodov. A nestane sa tak
lepším účinkovaním Sociálnej poisťovne na poli výberu odvodov, kde má poisťovňa
stále rezervy.

Ministerstvo zvolilo formálne rovnakú taktiku ako pri
milionárskej dani. Nenavrhuje zmenu sadzieb, len chce zrušiť maximálne
vymeriavacie základy. Tie sa týkajú len osôb s príjmami vyššími ako
trojnásobok priemernej mzdy (resp. 1,5 násobok pri nemocenskom poistení). Proti
tomuto opatreniu treba uviesť niekoľko výhrad.

Odvodový systém má proklamovaný poistný charakter. To
znamená, že v prípade vzniku konkrétnej udalosti poistný fond vypláca
dávku poistencovi. Dnes je výška vyplácanej dávky obmedzená maximálnym
vymeriavacím základom, z ktorého sa platia odvody. V prípade, že
výška dávky bude naďalej obmedzená, ale
strop platenia sa zruší, tak ako to navrhuje novela, dôjde k zmene
charakteru tohto vzťahu z poistného na daňový. V skutočnosti tak
odvodový systém, ktorý by mal byť poistného charakteru, rozširuje daňový
systém, ktorý inherentne obsahuje solidaritu. Pritom súčasný daňový systém
týkajúci sa príjmov fyzických osôb je silne progresívny i napriek rovnakej
sadzbe dane. Osoby s príjmom do 10 000 Sk neplatia žiadnu daň z
príjmu. Naopak, podľa našich výpočtov zaplatilo v roku 2005 13% daňovníkov
s najvyššími príjmami polovicu celkových daňových výnosov. Tento pomer sa
ešte zvýšil zavedením milionárskej dane. Je tej solidarity málo?

Na Slovensku sa tak novelou zintenzívňuje neprehľadná duálna
politika zabezpečovania solidarity. Táto paradoxná situácia vyplýva
z nepochopenia koncepcie a dôsledkov prijatej dôchodkovej reformy.
Neudržateľný dôchodkový systém, ktorý bol dedičstvom minulých vlád
a zároveň negatívne ovplyvňovaný demografickým vývojom, sa nedá vyliečiť
zadarmo. Jeho zreformovanie stojí veľa peňazí a bolo by slepé myslieť si,
že náklady by mali niesť len súčasní zamestnanci. Jeho zdeformovanie predsa
zažili aj súčasní dôchodcovia. Je to náklad, ktorý musí niesť celá spoločnosť
a spravodlivým financovaním nákladov tejto reformy sú najprv výnosy
z predaja štátneho majetku a potom daňové výnosy.

To, že sa za tri roky minú príjmy z predaja SPP predsa
neznamená žiadnu tragédiu. Zostávajúci deficit je možné uhradiť z daňových
výnosov. To ale súčasná vláda nechápe, namiesto toho naše dane vláda
nepochopiteľne rozhadzuje na stimuly zahraničným investorom a stále viac
a viac dotuje poľnohospodársku výrobu. Pritom prenášanie nákladov deficitu
penzijnej reformy na Sociálnu poisťovňu je tým najnákladnejším riešením. A prekvapujúco si to uvedomuje už aj
samo ministerstvo, keď v dôvodovej správe priznáva, že zrušenie odvodových
stropov zvýši náklady na prácu, čo bude mať negatívny vplyv na zamestnanosť.
A zvyšovať nezamestnanosť je to posledné, čo si v tejto dobe môžeme
dovoliť. Práve naopak, pokutovanie ľudí s vyššími príjmami formou
zvyšovania odvodového zaťaženia je v úplnom protiklade
s ohlasovanou politikou znalostnej ekonomiky. Vyššie odvody určite
neprilákajú nadpriemerne platených vedcov, ani neudržia do zahraničia
utekajúcich lekárov.

Radovan Ďurana, INESS – Inštitút ekonomických a spoločenských
analýz

SME, 4.7.2007