Ekonóm Karpiš: Šetrenie bude bolieť (SME)

Stále máme nesolventný bankový sektor a s tým sa bude musieť niečo urobiť. Náklady na to budú okolo pol bilióna až bilión eur, ktoré bude musieť niekto zaplatiť. Ja, vy, daňoví poplatníci. Čiže to, akí sme chudobní, ešte nevieme, povedal Juraj Karpiš z INESS v obšírnom rozhovore pre denník SME dňa 22.1. 2012

Ak by si Nemci zrátali, koľko by ich stálo hasiť dlhy problémových krajín, opustili by euro a zaviedli novú marku, hovorí ekonóm Juraj Karpiš. Skôr však očakáva, že euro prežije.

Pred zavedením eura u nás ste varovali, že prídu problémy so zadlženými štátmi. Teraz hovoríte, že môže prísť prudký rast cien. Prečo?

„Pravdepodobnosť hyperinflácie prudko rastie, ale je stále relatívne nízka, okolo päť až desať percent. Nepovažujem to teda za najpravdepodobnejší scenár, ale mal by také katastrofické dôsledky pre ekonomiku, že by sme ho mali brať vážne, aj keď má takú nízku pravdepodobnosť. To, čo v súčasnosti robia centrálne banky, radikálne zvyšuje riziko takéhoto scenára a teraz nie je jasné, či budú neskôr centrálne banky schopné a ochotné tento proces zastaviť.“

Hovoríte o tlačení peňazí centrálnymi bankami. Je to len metafora, alebo sa to deje naozaj?

„Je to naozaj niečo, čo sa rozumie pod tlačením peňazí, aj keď v súčasnosti na to netreba tlačiarne, stačí, že sa pripisujú určité sumy na účty komerčných bánk. Takto vytvorenými peniazmi si banky buď kryjú vlastný chrbát, teda si ich nechávajú ako rezervu na účtoch v centrálnej banke, alebo ich môžu použiť na vybudovanie pyramídy nových úverov pre obyvateľov a firmy. Žijeme vo finančnom svete, ktorý stojí na bankovníctve frakčných rezerv.“

Čo to je?

„To znamená, že každý novovytvorený dolár má vďaka súkromným bankám potenciál vytvoriť desať, dvadsať alebo aj sto nových dolárov vo forme nových vkladov alebo úverov. Komerčné banky zatiaľ túto úverovú pyramídu nerobia, ale je otázne, čo sa stane, keď sa množstvo novovytvorených peňazí naozaj začne používať na úverovanie štátov, firiem alebo obyvateľstva.“

Hyperinflácia?

„Naplnila sa inflačná priehrada. Fed vytvoril doláre, ktoré dal komerčným bankám a tie ich zatiaľ nevyužívajú a preto nevidíme vysokú infláciu. Ale keď tieto peniaze vstúpia do obehu, priehrada sa pretrhne, začnú rýchlo tlačiť ceny nahor.“

Viacerí ekonómovia však hovoria, že počas depresie v 30. rokoch sa peniaze netlačili a práve preto bola vtedajšia kríza vo všetkých parametroch oveľa horšia ako dnešná. Nie je to tak?

„Počas veľkej hospodárskej krízy bol problém, že existoval zlatý štandard, ktorý sa nedodržiaval už celé desaťročie pred krízou. Vytlačilo sa množstvo papierových peňazí, ktoré neboli kryté zlatom a keď potom prepukla recesia, začala kolabovať peňažná zásoba a začali krachovať banky. Vracať sa k starému pomeru medzi peniazmi a zlatom bola vtedy naozaj hlúposť. Ale to, čo sa deje dnes, je o niečom inom. Dnes centrálne banky nielenže zabraňujú tomu, aby sa znížila peňažná zásoba v ekonomike, ony ju dramaticky zvyšujú.“

Prečo by centrálne banky robili niečo, čo škodí ekonomike?

„Centrálne banky príliš podliehajú vplyvu lobistických skupín, konkrétne komerčných bánk a firiem z Wall Street. Reálna ekonomika by na tom bola lepšie, ak by centrálna banka mala jediný cieľ a to stabilizovanú peňažnú zásobu.“

A prečo ste proti bailoutom, teda záchrane bánk?

„Bojím sa následkov toho, že v súčasnosti máme veľkú časť finančného sektora nesolventnú. Sú to inštitúcie, ktoré nebudú vedieť fungovať bez cudzej pomoci. Nejde o nejaký momentálny výkyv alebo paniku, ako to interpretujú centrálni bankári a politici v Európskej únii, ale ide sa o dlhodobý stav – neschopnosť daných firiem hospodáriť s prebytkom a z vlastných zdrojov. Tento stav je výsledkom niekoľkých desaťročí expanzívnej monetárnej politiky. Teraz bude nutné zlikvidovať zlú časť finančného sektora a vyčistiť systém a to bude bolieť aj reálnu ekonomiku. Ak by sme to začali robiť už v roku 2008, tak už dnes by sme boli na začiatku zdravého hospodárskeho rastu a nemuseli by sme stále riešiť nejaké problémové banky. Namiesto toho sme naliali množstvo nových peňazí do systému, ktorý sa tým zakonzervoval aj s chorobou vo svojom vnútri. Navyše sa tým vyčerpali mnohé krajiny, ktoré teraz nedokážu splácať záväzky. Vyhli sme sa rýchlej bolesti, ale môžeme sa takto trápiť ešte nasledujúcich desať rokov s tým, že aj tak nevieme, ako to dopadne.“

Keď už sa rok 2008 prepásol, čo by ste ako politik robili teraz?

„Riešenie sa nezmenilo, akurát bude nákladnejšie, ako by bolo pred štyrmi rokmi. Treba zlikvidovať nesolventné finančné inštitúcie, zreštrukturalizovať dlh nesolventných krajín a očistiť bankový a finančný sektor o inštitúcie, ktoré nie sú schopné prežiť. Už dávno malo dôjsť k znárodneniu inštitúcií, ktoré si vyžadovali pomoc z verejných financií. Znárodnenie malo mať takú formu, že mal byť prebratý manažment aj aktíva v rýchlom bankrote. Počas nich by aktíva prebrali investori, ktorí o ne majú záujem a vedia s nimi pracovať, boli by reprivatizované. Buď celá inštitúcia, alebo len jej aktíva. Samozrejme, pri dodržaní ochrany vkladov obyvateľstva. Vklady obyvateľstva by boli ochránené a kto by prišiel o peniaze, sú súkromní investori, banky, dôchodkové fondy a poisťovne.“

Ak by štát pripustil bankrot niektorých bánk, nevrhli by sa ľudia na všetky ostatná v obave, že skrachujú tiež?

„Dnes už nebývajú bank runy (hromadné výbery vkladov) ako za čias veľkej hospodárskej krízy, keď ľudia doslova bežali do bánk. Dnes nikto nemusí nikam bežať. V Amerike sa deje pravý opak. Ľudia vyhľadajú banky blízke bankrotu, nájdu ich podľa toho, že ponúkajú najvyššie úroky na vklady, a presúvajú si peniaze do týchto bánk, lebo vedia, že štát banku zachráni a peniaze im vráti. Dnes prebiehajú bank runy medzi bankami. Banky si navzájom neveria a nepožičiavajú si peniaze. Banky, ktoré toto neprežijú, by mali zaniknúť.“

Nepomáhajú štáty bankám aj preto, že bez nich by nefungovalo peňažné mazadlo ekonomiky?

„Nehovorím, že by mali zaniknúť všetky banky. Centrálna banka má dosť sily na to, aby udržala zdravý bankový systém. Mali povedať, že teraz garantujeme systém a počas najbližších dvoch mesiacov zlikvidujeme tieto a tieto banky preto, lebo sú nesolventné. Počas tých dvoch mesiacov riadeného bankrotu sa mohlo v bankách upratať. Dalo sa to zvládnuť. Mali na to zdroje aj legislatívne nástroje. Chybou je, že na to nenašli odvahu.“

Prečo si myslíte, že nenašli odvahu?

„Bankový sektor je extrémne prerastený s politikou a to viac v Európe ako v Amerike.“

A keby našli odvahu, čo by nasledovalo? Máte predstavu o dôsledkoch na reálnu ekonomiku?

„Hovorí sa, že teraz je to oveľa lepšie ako v čase veľkej hospodárskej krízy, lebo v Amerike je len 8,5-percentná nezamestnanosť, keď sa však pozriete na spôsob jej výpočtu a porovnáte, ako sa počítala v roku 1930, tak by bola oveľa vyššia ako tých 8,5 percenta.“

Ale bola by 25-percentná ako v tých časoch?

„To netvrdím. Určite nad desať percent. Ako ekonóm však musím priznať, že neviem, ako by to vyzeralo, keby sme situáciu riešili tým spôsobom, aký som opísal. Predpokladám, že momentálna nezamestnanosť by bola vyššia, keďže množstvo developerov a iných chybných projektov by skrachovalo a zaniklo by množstvo bánk. Ale proces adaptácie by bol rýchlejší, čiže aj nezamestnanosť by následne klesala rýchlejšie. Teraz nás čaká scenár dlhodobého trápenia sa, ani to poriadne nefunguje a ani to poriadne nebolí.“

Čiže to neviete kvantifikovať, ale tvrdíte, že je to lepšie ako 10-percentné riziko hyperinflácie?

„Aj keď nepríde hyperinflácia, tak to, čo teraz prežívame, nie je najlepšie.“

Ale je to horšie ako nechať všetko padnúť?

„Áno. Je to horšie. Stále máme nesolventný bankový sektor a s tým sa bude musieť niečo urobiť. Náklady na to budú okolo pol bilióna až bilión eur, ktoré bude musieť niekto zaplatiť. Ja, vy, daňoví poplatníci. Čiže to, akí sme chudobní, ešte nevieme. Začneme to zisťovať po marcových voľbách, o dva roky to budeme vedieť ešte presnejšie. Keby sme radikálnejšie veci spravili pred štyrmi rokmi, už dnes by sme na tom boli lepšie, ako sme, už by sme mali niektoré problémy vyriešené.“

Aj váš inštitút nedávno upozornil na štúdiu, podľa ktorej každoročné znižovanie deficitu verejných financií počas piatich rokov vráti krivku dlhov na udržateľné úrovne. Nestojí za to kupovať si čas a namiesto radikálneho riešenia postupne opravovať systémové chyby?

„Možno áno, neviem to vylúčiť, nevidím do budúcnosti, neviem, aké sú reálne úspory v spoločnosti alebo či nepríde technologický objav, ktorý zvýši ekonomický rast. No týmto spôsobom sme sa správali posledné štyri roky a rast stále neprichádza, dokonca ani upokojenie. Empíria dokazuje, že takéto očakávania sú nerealistické.“

To, že po znížení ratingov nedošlo k panike, nie je prejavom upokojenia?

„Ratingové agentúry sú podľa mňa príliš optimistické. A je silný politický tlak, aby neznižovali ratingy. Ony len s oneskorením reflektujú to, čo trh už dávno vie. Preto ani výrok Stanadard & Poor´s nemal výrazný efekt na trhoch. Skôr ako na ratingové agentúry by som sa v súčasnosti pozeral na trhové informácie v podobe trhového výnosu (úrokov z dlhopisov). To je omnoho dôležitejšia informácia a hovorí o pomerne zlom stave mnohých krajín eurozóny.“

Obdobie bez paniky predsa trvá už viac týždňov.

„To prisudzujem Európskej centrálnej banke. Ľudia si to neuvedomujú, ale ona je najdôležitejší hráč od začiatku eurokrízy, nie nejaký euroval. ECB 21. decembra pustila do obehu pol bilióna nových eur, ktoré keď očistíme o splatené úvery, tak zostane okolo 200 až 250 miliárd nových eur. Selanka, ktorú tu teraz máme, je výsledkom týchto nových peňazí. Relatívne pokojné časy nežijeme vďaka zlepšovaniu situácie, ale vďaka tomu, že sme dostali monetárne ópium, ktoré bude fungovať nejaký mesiac. Otázne je, aké problémy sa objavia, keď prestane fungovať. A cykly sa stále skracujú.“

Prečo potom odhadujete pravdepodobnosť hyperinflácie len na päť až desať percent?

„Keď chcete, tak infláciu viete zastaviť. Otázka je, či chcete. Ja dúfam, že to tak bude a preto je u mňa hyperinflačný scenár stále nízko. Kým aj ľudia budú veriť, že to tak je, dovtedy nebude vyššia inflácia. Ale ak sa niečo sa stane, napríklad Čína začne predávať dlhopisy, tak môže inflácia nabrať veľkú rýchlosť. Toho sa treba báť, pretože hyperinflácia je najväčšie riziko pre ekonomiku. Nefunguje dôvera v peniaze, finančné vzťahy, vraciate sa k bartrovému obchodu, ktorý je neefektívny, alebo začnete používať inú menu, čo je podľa mňa najpravdepodobnejšie.“

Teda podľa hyperinflácie zistíme, že nastáva koniec eura?

„Keď príde hyperinflácia, tak už bude nielen koniec eura, ale pravdepodobne aj Európskej únie. No koniec eura lepšie zbadáte príchodom bankových prázdnin.“

Ako to myslíte?

„Koniec eura si predstavujem tak, že napríklad Grécko alebo iná krajina vystúpi z menovej únie, hoci aj podľa mňa by to bol nezmysel aj pre samých Grékov. No dajme tomu, že to urobia a zavedú drachmu, ktorá okamžite padne. Ľudia v ostatných krajinách, ktoré sú označované ak PIIGS, nie sú hlúpi a uvidia, že grécke obyvateľstvo prišlo o veľkú časť svojich úspor. V tom momente začnú vyťahovať svoje peniaze zo svojich bánk a dávať ich buď mimo eurozóny, alebo do Nemecka. To znamená okamžitý odliv kapitálu a následné defenzívne zmrazenie pohybu kapitálu štátom, čiže bankové prázdniny. Ak sa to naozaj stane, tak to môže byť také rýchle, že sa euro môže rozpadnúť. Toto je pre mňa druhý najmenej pravdepodobný scenár ďalšieho vývoja krízy, hneď po tom, na ktorý ste sa pýtali, teda že hospodárstvo sa samo vráti k rastu.“

A tretí najmenej pravdepodobný?

„Že z eurozóny vystúpi Nemecko. To by bolo pomerne elegantné riešenie. Aj Nemci majú nejakú konečnú mieru trpezlivosti a aj politicky je to pre nich jednoduchšie riešenie, aby ich nikto neobviňoval z narúšania integrácie. Čiže ohlásia odchod, novú marku a zoberú si so sebou pár ďalších krajín, či už Luxembursko, Holandsko, alebo nejaké severské krajiny.“

Okolkujú euro, ako sa kedysi kolkovali bývalé československé bankovky?

„Môžu povedať, že je to marka.“

Nebolo by to príliš rýchle, než aby stihli vytlačiť novú menu?

„Verím, že technológia postúpila a že sa to dá natlačiť v priebehu pár mesiacov.“

Prečo by to Nemci robili?

„Ak by z eurozóny vystupovali malé krajiny, tak by sa ich obyvateľstvo mohlo brániť vyberaním úspor zo svojich bánk. Ale keď vystúpi Nemecko, tak by sa to nestalo. Nemci nebudú mať prečo sťahovať peniaze zo svojich bánk. Nemecko potom vyhlási deň D a povie, že len tie eurá, ktoré sú teraz v Nemecku, budú markami. Samozrejme, Nemecko bude v dôsledku toho znášať ohromné náklady, ale keď tá cena bude nižšia, ako súčasná hrozba garantovať dlhy všetkých problematických krajín, tak by to podľa mňa bol racionálny krok. Ale ako čítam nemeckú politickú situáciu, tak by sa asi musela vymeniť politická reprezentácia, aby to mohlo prebehnúť a k tomu nestihne dôjsť skôr, než príde ten najpravdepodobnejší scenár.“

A ten je ?

„Nejaká forma fiškálnej únie, čiže vzdanie sa suverenity v niektorých oblastiach verejných financií a zároveň masívna podpora zo strany Európskej centrálnej banky. Tá sa už začala v decembri, ale fiškálna únia je projekt, ktorý bude trvať roky, kým sa všetko dohodne a podpíše a my nemáme roky, ale nanajvýš mesiace.“

Na to, že to považujete za najpravdepodobnejší scenár záchrany eura, o tom hovoríte s dešpektom. Znamená to, že záchrana eura neznamená záchranu ekonomiky?

„Viem si predstaviť, že Grécko a Portugalsko zbankrotujú a euro prežije. Lenže čelní predstavitelia únie využívajú strach ľudí na to, aby podporovali ich riešenia pre záchranu eura. Oni spájajú tieto dve otázky dohromady a hovoria, že aby sme zachránili euro, potrebujeme požičať Grécku a ECB musí vykupovať jeho dlhopisy.“

Hovoríte, že záchrana eura nepomáha ekonomike?

„Áno, taký scenár škodí ekonomike. Pozrite sa na Grécko. Keby pred dvoma rokmi zbankrotovali, tak dnes by už doštrajkovali, lebo by jednoducho museli. Každá krajina urobí všetko možné preto, aby nemusela robiť nepopulárne škrty. Grécko dostalo od EÚ možnosť ísť ľahšou cestou a využíva to. Vyjednáva s EÚ, pretože vie, že Nemecko a Francúzsko urobia všetko pre to, aby nedošlo k neriadenému bankrotu. Lenže ak by museli pred dvoma rokmi zbankrotovať, tak by sa im uľavilo, a dnes by už nemali dlh 170 percent hrubého domáceho produktu. Keby im netiekli peniaze od iných krajín vrátane Slovenska, tak by už dávno privatizovali a reformovali a dnes by na tom boli lepšie, ako sú.“

Neuľavilo by sa takto len gréckemu ministrovi financií s tým, že dopady na ľudí by spôsobili niečo oveľa horšie a krvavejšie, než sme videli doteraz?

„Ak hrozil bankrot a nepokoje v situácii, keď dlh Grécka k HDP bol 120 percent, tak v dnešnej situácii hrozí ešte väčšia katastrofa, lebo dlh je 170 percent a s reformami sa nijako nepohlo. Môžem akceptovať vašu obavu v tom zmysle, že neviem, čo by sa vtedy stalo. Ale viem, že dnes sme na tom horšie, ako by sme boli vtedy. To, čo sa teraz robí, obavy len zväčšuje. A podobne je na tom Taliansko. Majú zlato, nehnuteľnosti, podiely v podnikoch, a napriek tomu dostáva peniaze z Európskej centrálnej banky. Vďaka tomu nemusia robiť nápravné opatrenia vo svojich verejných financiách. A platíme to aj my, hoci talianske obyvateľstvo je bohatšie ako slovenské. Áno, hrozia nepokoje, lebo naozaj budeme musieť šetriť. Ale odkladaním riešenia to len zhoršujeme.“

Ako tvrdé si predstavujete to šetrenie?

„Za pár rokov uvidíte. Šetriť treba a na otázka kde odpovedia voliči a politici. Určite by som konsolidáciu verejných financií nerobil cez dane, ale cez verejné výdavky. Skôr by som teda rušil neadresné sociálne transfery.“

Viete si predstaviť, že by sa tu katovali sociálne dávky bez toho, aby sa rabovali obchody?

„Niektoré veci si neviete predstaviť, ale nakoniec sa stanú, lebo sa musia stať. V Estónsku si tiež asi nevedeli predstaviť, že budú mať o desať percent nižšie dôchodky a stalo sa. Dôležité je vedieť, či máte inú možnosť. Keď si myslíte, že máte, tak vyjdete do ulíc a budete politikov nútiť, aby zvolili inú možnosť. Ak by napríklad Gréci vedeli, že inú možnosť ako bankrot nemajú, že sa už nemôžu spoliehať na iné krajiny, tak sa z toho stane interná záležitosť. V súčasnosti je to teda nepredstaviteľné, ale existujú príklady, keď sa to stalo. Okrem pobaltských krajín úspešne šetrili napríklad aj aj Íri. Viem si predstaviť, že sa to dá, napriek tomu, že to bude veľmi bolestivé. Nevidím žiadne alternatívy. Účet niekto bude musieť zaplatiť. Keď to zaplatí ECB, tak to znamená, že to cez infláciu zaplatíme všetci, keď to zaplatí euroval, tak to zaplatíme tiež.“

Nestojí kupovanie času za to, aby prudké šetrenie nenaštartovalo niečo, čo si ani nechceme predstaviť?

„To by malo význam vtedy, keby sme robili kroky, ktoré zamedzia budúcej katastrofe. Grécko a iné krajiny nám ukázali, že to tak nejde.“

Gréci najviac znížili deficit spomedzi všetkých štátov EÚ. To nie je šetrenie?

„Krajina, ktorá má 170 percent dlhu, stále robí deficit. Nevie vyrovnať rozpočet a nevie privatizovať. Nehovorím, že sa tam nespravilo nič. Nespravilo sa nič v porovnaní s tým, čo sa malo spraviť.“

Ako sa na ťažké časy pripravuje Slovensko?

„Posledný rok sa hovorilo o fiškálnej konsolidácii, hovorilo sa o šetrení, ale podľa mňa sme šetrili málo. Ficova vláda absolútne ignorovala prichádzajúcu krízu a zvyšovala výdavky najviac v Európskej únii. Vláda Ivety Radičovej akceptovala tieto obrovské výdavky a vyhlásila ich za status quo a dokázala iba zostať na tej úrovni. To je málo. Výdavky sa nemali len zmraziť, mali sa znížiť.“

Ktoré konkrétne?

„Mali ísť do sociálneho systému. Niečo sa ušetrilo na nákupoch tovarov a služieb, ale neprepúšťalo sa zásadným spôsobom, nerušili sa príspevkové organizácie. Keď máme 3,6 miliardy eur deficit, tak pri šetrení nemôžeme obchádzať sociálny systém. Pod ním si predstavujem dávky a dôchodky. Keď sa pozriete na pomer deficitu a príjmov vlády, tak sme na tom najhoršie z celej EÚ. Trojpercentný deficit je preto pre nás veľmi málo ambiciózny cieľ a ani ten nie sme schopní plniť. Minieme o 14 percent viac, než sme schopní vybrať na daniach a odvodoch. To je také vysoké číslo, že ho podľa mňa nezaplátame bez zásadnej zmeny v sociálnom systéme.“

Ako má tá zmena vyzerať?

„Bohužiaľ to budú kroky, ktoré budú ľudí reálne bolieť. Treba zmeniť valorizáciu dôchodkov, treba zrušiť transfery v sociálnom systéme, ktoré neriešia zlú situáciu obyvateľstva. Podľa mňa má sociálny systém podporiť sociálne slabé skupiny, ktoré sa nevedia postarať samy o seba. Nemá byť na to, aby prídavky na deti alebo podporu bývania dostávali ľudia s nadpriemernou mzdou. Dá sa pozrieť aj na dopravu, teda za koľko staviame diaľnice a ako sú vyťažené, aby sme neskončili ako Portugalsko, ktoré má dobré diaľnice, ale nemá po nich kto a kam jazdiť. Iveta Radičová hovorila, že viac šetriť už nemôžeme, lebo by to pocítili ľudia. To je ilustrácia toho, ako si neuvedomujeme, v akej situácii sme a koľko máme času.“

Koľko?

„Takéto predpovede radšej nebudem dávať, ale myslím si, že už po voľbách bude treba niečo urobiť. Ďalšia možnosť je nechať to tak a nešetriť. Namiesto zvyšovania daní ich znížiť na nulu a následne narastie výnos na slovenských dlhopisoch na úroveň, pri ktorej môžeme požiadať o úver z eurovalu, keďže aj my máme právo z neho čerpať. Ale to je taká ironická a príliš skeptická konštrukcia, za ktorou politici asi nepôjdu.“

Myslíte, že Nemecko by nás nezobralo do markového klubu?

„Netrúfam si povedať, či by nás Nemecko pribralo. Na základe ekonomických ukazovateľov by mohli, pretože máme stále relatívne nízky dlh k HDP a sme ekonomicky previazaní.“

Ako by sme dopadli, keby nás Nemecko nezobralo?

„Znehodnotila by sa naša mena a zvýšila by sa inflácia. Vždy máte len tri možnosti, ako sa vysporiadať s dlhom: buď ho môžete splatiť, alebo zbankrotovať, alebo zničiť infláciou. Všetky tieto možnosti znamenajú zníženie životnej úrovne obyvateľstva. Otázne je len to, či to štát ľuďom zoberie na dôchodkoch, daniach, alebo na zvýšených cenách v obchodoch. Tak či tak to platia ľudia. Možnosť, že to urobíte znížením dôchodkov, znamená, že pri tom aspoň nezabijete ekonomiku.“

Boli by sme teraz na tom lepšie, keby sme neprijali euro?

„Už hej. Ešte v máji 2010 som si to nemyslel. Bol som síce proti prijatiu eura, ale keď prišla finančná kríza, tak som bol rád, že máme euro. Keď prišla grécka kríza, na základe ktorej sa zmenilo fungovanie eurozóny prehodením dlhov na všetky krajiny, tak som bol zase smutný, že máme euro. Keď si niekto myslí, že eurozóna nám znižuje náklady na štátnom dlhu, tak nech sa pozrie na rozdiel v úrokoch medzi Slovenskom a Českom. Česi sú rovnako otvorená ekonomika, tiež cítia, že sa Nemecku nedarí, majú podobne vysoký dlh a napriek tomu náklady refinancovania štátneho dlhu im nerastú tak rýchlo ako nám, hoci sme v eurozóne. Jedným z dôvodov je aj to, že sa podieľame na záchrane eura, čo zaťažuje naše verejné financie.“

Ale úroky na dlhopisoch nemali byť jediným efektom spoločnej meny. Uľahčil sa zahraničný obchod, odstránilo sa kurzové riziko.

„To sú transakčné náklady, ktoré sú zanedbateľné. Veľké firmy aj tak využívali nástroje na zabezpečenie kurzového rizika. Podľa mňa by sme na tom boli teraz lepšie, keby sme nevstúpili do eura. Náš účet za euro je 1834 eur na obyvateľa a v tom sú nákupy dlhopisov, garancie v eurovale, garancie v Európskej komisii a garancie v MMF na pôžičky Grécku.“

Ale to nie sú reálne peniaze.

„Áno a je otázne, do akej miery budú čerpané a nakoniec nesplatené. Je to záväzok, nie náklad. Už čerpané programy sú asi 330 eur na obyvateľa.“

Nie je obrovskou výhodou, že u nás nehrozí nejaký šialenec ako Orbán, ktorý zdevastuje krajinu na roky dopredu? Už len tým, že nemáme centrálnu banku?

„To uznávam, absencia tohto rizika tu je, ale zase Európska centrálna banka robí zlé veci, akurát, že sú v prospech niekoho iného. Navyše donucovacie páky doteraz v EÚ nefungovali. A kým sme mali korunu, videli sme hlúposť našich politikov veľmi rýchlo na kurze. Teraz sa to dá skrývať cez deficity, ktoré toleruje únia a nie je ich vidno na našej mene.“

Keby ste vlani boli v parlamente, ako by ste hlasovali v otázke eurovalu?

„Hlasoval by som proti eurovalu.“

Aj za cenu pádu vlády?

„Neviem. To je špekulatívna otázka a myslím si, hlasovanie nemalo byť spojené.“

Juraj Javorský

SME, 22.1. 2012