Máme spravodlivé dane? (štyri otázky pre Karpiša a Filka) (Sme)

Juraj Karpiš z INESS odpovedal dňa 28.1.2014 na štyri otázky denníka Sme týkajúce sa daní.

Jurajovi Karpišovi z INESS a Martinovi Filkovi z Inštitútu finančnej politiky sme položili štyri otázky na tému dane a etika.

Juraj Karpiš je analytikom inštitútu INESS. Ľudia z tohto inštitútu sa netaja tým, že viac ako štátne úrady sa im pozdávajú súkromné firmy a sú presvedčení, že Slovensko patrí medzi krajiny, kde si štát berie z daní až príliš veľa a rieši veci, do ktorých ho nič nie je.

Martin Filko pracuje ako hlavný analytik na ministerstve financií, formálne sa tomu hovorí riaditeľ Inštitútu finančnej politiky. Ten zvykne pripomínať, že v Európe sa zdaňuje ešte viac, ako u nás a že ak chceme, aby štát fungoval lepšie, tak bez zvýšenia niektorých daní, napríklad z majetku, to nepôjde.

Títo dvaja ľudia na seba občas natrafia napríklad na Facebooku a vedú niekedy vecné, inokedy osobné debaty. Aj o tom, na koho strane je rozum a etika. Preto sme im položili štyri otázky na tému dane a etika. Ich odpovede vám predkladáme na posúdenie.

 
Martin Filko: Hnev nie je dôvod na neplatenie daní

1. Dá sa podľa vás určiť, kedy je daňový systém/daňové zaťaženie neetické? Ako sa má určiť hranica?

K mojej spoločenskej filozofii: každý má právo budovať svoje šťastie vlastným spôsobom. A nikto nie je ostrov, často sa to dá len v spolupráci s inými. V životnom či obchodnom partnerstve, v skautingu, v Greenpeace.

Z benefitov spoločenskej infraštruktúry je takmer nemožné niekoho vylúčiť. Pamätáte, ako minulý rok zastavil Dunaj protipovodňový val? Jedlo, prístrešie, základné vzdelanie a zdravotná starostlivosť sú zasa nevyhnutnou podmienkou života, aspoň trochu naplneného. Preto ich mnohí pokladajú za ľudské právo. Súčasťou spoločenskej zmluvy moderných demokracií je povinnosť prispievať na túto infraštruktúru a služby. Aké presne a ako sa za ne zaplatí, je jednou z najdôležitejších otázok politiky.

Nevnucujem vám svoje videnie dobrého usporiadania spoločnosti. Takisto ma niekedy pomery na Slovensku omínajú. Je plne oprávnené ich zmeniť, reformou alebo podľa gusta aj radikálne na komunistický či libertariánsky raj. No dovtedy nie je správne čerpať zo spoločnosti len výhody a nepodieľať sa na nákladoch.

Daňový systém má problém, ak umožňuje privilegovaným, drzým a hrubokrkým čierne pasažierstvo na úkor ostatných. Plátať podobné diery nie je len užitočné, ale aj správne. Umožňuje to postupne znížiť dane tým, ktorí ich poctivo platia alebo im poskytnúť viac verejných služieb.

Dôležitá je vertikálna a horizontálna daňová spravodlivosť. Aby tí s vyšším príjmom neplatili menej  než tí s nižším. A aby boli podobné aktivity zdaňované rovnako, bez ohľadu na právnu formu. Pokiaľ iným neprinášajú trhom neocenené prínosy a náklady. Pochopiteľne, dane by za štandardných okolností nemali byť konfiškačné, udeľované ex post ani ako pomsta.

Ťažko nájdeme zhodu v tom, aká výška daní je ešte morálna. Skôr vieme povedať, či sú sadzby daní na Slovensku lafferovské (s ďalším zvyšovaním by celkový výnos klesal; pravdepodobne nie), alebo nadmieru narúšajú ekonomickú aktivitu (možno áno, pri nízkopríjmových pracujúcich).

2. Ako by ste hodnotili kvalitu slovenského daňového systému? Aká je protihodnota, ktorú dostávajú daňovníci za svoje dane a odvody?

Pozitívna je u nás široká báza mnohých daní a vďaka tomu ich stále nízke sadzby. Daňovému mixu by prospelo zníženie váhy odvodov a posilnenie zdanenia majetku.

Slovensko má v medzinárodnom porovnaní nízky výnos daní a len o čosi väčší štát. Máme jedno z najneefektívnejších zdravotníctiev, naopak školstvo neprináša za malé peniaze najhoršie výsledky.

3. Je podľa vás etická daňová optimalizácia? Ak áno, do akej miery?

Niekoľko nápadov na jej základné mantinely: Dane nemôžu byť nikdy, ako pri podvodoch s DPH, zdrojom obživy. Papierový živnostník, eseročka či neziskovka, ak sú v prvom rade prezlečeným súkromným príjmom, by nemali platiť násobne nižšiu daň než podobný zamestnanec. Naozajstná firma zas násobne menší podiel zo skutočného zisku, než mal na mysli zákon. Nemá sa vyslovene klamať a falšovať výkazy, aj keby sa na to nedalo prísť. Náročnejší by som bol na zámožných ľudí a úspešné firmy, a na verejne činné osoby.

4. Ako sa má správať občan, ak má silný pocit, že jeho zdroje sú využívané neeticky?

Prehnitosť spoločnosti sa dá obmedziť väčšou angažovanosťou, nie pridaním sa k daňovým podvodom. Najviac zodpovednosti za využívanie spoločných zdrojov majú ľudia vo verejnom priestore. No za krajinu sme zodpovední všetci a naše dejiny sú plné príkladov toho, ako sa veci dajú zmeniť k lepšiemu. Začať sa dá napríklad aj žiadaním nás štátnych úradníkov, aby sme poskytovali služby, za ktoré sme platení. A politikov, aby namiesto vinníkov hľadali riešenia. Nepristúpiť na to, že môj zisk musí byť niečia strata. Organizovať sa za dobrú vec. A častejšie  než čo pre mňa robí krajina, sa pýtať, čo môžem urobiť pre ňu.

Dedo bojoval v Povstaní proti vlastnej vláde, no nezbehol k mamičke. Zajatie časti štátu podnikateľskou skupinou bolo pre mňa pred pár rokmi také neznesiteľné, že som aj v dôsledku neho nahnevane odišiel zo štátnej služby, ale dane som platiť neprestal. Sú situácie, keď sú potrebné aj dôraznejšie prejavy neposlušnosti, než je len vyhýbanie sa daniam. Nemožnosť inak prežiť, vyslovene zločinecký režim, okupácia cudzou mocnosťou, neschopnosť štátu zabezpečiť základné služby. Okrem prvej zatiaľ u nás nehrozia.

Ak by nebodaj nastali, aj tak by neospravedlnili minutie „ušetreného“ na hodinky či dovolenku. Značnú časť neodvedených peňazí by mal dôsledný disident aj vtedy použiť práve na nahradenie zlyhania štátu či odpor proti nemu. Inak len hľadá dobre znejúce výhovorky na čierne pasažierstvo.

 
Juraj Karpiš: Dane plaťte, ale problémy to nevyrieši

1. Dá sa podľa vás určiť, kedy je daňový systém/daňové zaťaženie neetické? Ako sa má určiť hranica?

Používať morálne súdy pri verejnej diskusii o optimálnej výške daňového zaťaženia  či ochote platiť dane nie je na mieste.  Neviem o tom, že by platenie daní patrilo do univerzálnej etiky. Ide o nedobrovoľnú, neekvivalentnú platbu. Keď ju nezaplatíte, skončíte v miestnosti so zamrežovanými oknami. Kde je tu možnosť voľby a morálka? Morálne hodnoty z veľkej časti závisia aj od vašej viery. Preto nie každé nezákonné konanie musí byť nutne neetické a naopak, nie každé konanie v súlade so zákonom musí byť morálne.

Dane vraj treba platiť na základe spoločenskej zmluvy. O. k., môžete veriť aj tomu. No keď sa pozriem okolo seba, veľa takých veriacich nevidím. Na základe takejto zmluvy štát zobral dedovi súkromnú ambulanciu plne vybavenú špičkovým zariadením, na ktorú roky šetril, a poslal ho liečiť na dedinu. Bolo to etické?

2. Ako by ste hodnotili kvalitu slovenského daňového systému? Aká je protihodnota, ktorú dostávajú daňovníci za svoje dane a odvody?

Daňový systém, ktorý nedokáže zabrániť podvodom s nadmernými odpočtami DPH, je neefektívny. Chválim snahu zmeniť to a pochytať ľudí, ktorí si z toho spravili zdroj obživy. Čo sa týka protihodnoty, podľa  pozorovania môjho okolia sa mi zdá, že intenzita snahy o znižovanie daňovej povinnosti je priamo úmerná znechuteniu daňovníkov z toho, ako politici ich peniaze míňajú, a  rastu celkového daňového zaťaženia.

Oba faktory sa v posledných rokoch zhoršili. Jeden minister zamestná na úrade celú svoju rodinu, druhý nakúpi predražený nevyužívaný výstroj, tretí zbytočný, nefunkčný softvér za desiatky miliónov. Jediné ideologické rozhodnutie premiéra a protiústavný zákon prehrali Slovensku medzinárodný súdny spor so zdravotnou poisťovňou, čo minulo daňovým poplatníkom viac peňazí, než bol plánovaný ročný výnos zo zvýšenia sadzby dane fyzickým osobám na 25 percent. Jeho táto chyba nestála ani euro. To, že radosť z platenia daní v posledných rokoch na Slovensku klesá, ma veľmi neprekvapuje.

3. Je podľa vás etická daňová optimalizácia? Ak áno, do akej miery?

V mojom svete etika nie je otázkou miery. Na využití legálnych nástrojov na zníženie daňovej povinnosti nič neetické nevidím. A to nielen preto, že to robia všetci, ktorí to vedia alebo môžu. Ešte som nepočul o niekom, kto by dobrovoľne poslal na daniach viac, než musí.  Nesedí ani protiargument s čiernym pasažierstvom. Na tých, čo optimalizujú, sa údajne skladajú ostatní, ktorí musia doplatiť, čo chýba, aby mohol štát rásť a fungovať.

Po prvé, ide o neopodstatnenú generalizáciu. Nebavíme sa o ľuďoch, čo neplatia žiadne dane. Práve naopak. Optimalizátori sú poväčšine ekonomicky aktívni, nadpriemerne zarábajúci podnikatelia. Mnohí z nich preto v absolútnej sume zaplatia čisto na nepriamych daniach viac než priemerný zamestnanec na všetkých daniach a odvodoch dokopy. Neprispievajú menej, ale viac. Bez znalosti individuálnej spotreby oproti zaplateným daniam ide len o prázdne ideologické heslá. Po druhé, to, že štát vyberie od jedného menej, automaticky neznamená, že musí od druhého vybrať viac. Existuje aj prehliadaná možnosť šetriť.

4. Ako sa má správať občan, ak má silný pocit, že jeho zdroje sú využívané neeticky?

Navádzanie na neplatenie daní je trestný čin. Dane plaťte. Akurát nečakajte, že tým vyriešite ekonomické a spoločenské problémy Slovenska. To bude podstatne ťažšie, ako je pozvyšovať sadzby daní v zákonoch a uháňať podnikateľov na daňových úradoch. Vysokú nezamestnanosť bez podnikateľov nevyriešime. Nemali by sme z nich preto robiť nepriateľov spoločnosti, ale, naopak, uľahčovať im život.

Martin Filko, Juraj Karpiš

Sme, 28.1.2014