Účet vystavia našim deťom

Radovan Ďurana zhodnotil pre magazín Profit možné dopady naviazania dôchodkového veku na dlhovú brzdu. 4.7.2018.

Kým politici doslova súťažia o to, ako ľuďom spríjemniť a predĺžiť dôchodok, ekonómovia pripomínajú, že spoliehať sa na štát nemusí byť až taký dobrý nápad. Matematika nepustí čím skôr pôjdeme do penzie, tým menej peňazí seniori dostanú. Na skorší odchod do dôchodku tlačia predovšetkým odborári. Nepáči sa im automatické nastavenie, podľa ktorého sa bude penzijný vek meniť každoročne, a to podľa strednej dĺžky dožitia. „Zvýšenie dôchodkového veku o štyri mesiace a sedemnásť dní v priebehu dvoch rokov nezodpovedá priemernému veku dožitia ani zdravotnému stavu populácie na Slovensku,“ upozornil Jozef Kollár, prezident Konfederácia odborových zväzov.

LEN DO 64 ROKOV. Podľa J. Kollára je reálne, že pri tomto nastavení pôjdu súčasní tridsiatnici do starobného dôchodku vo veku 68 rokov. Preto žiadali v petícii maximálny vek zastropovať na 64 rokoch. S nápadom sa stotožnili koaličné strany Smer a SNS. S podporou niektorých opozičných subjektov by mohli presadiť vek odchodu do dôchodku cez ústavný zákon. Takýto postup však vyvolal odpor odborníkov. Klub ekonomických analytikov v otvorenom liste upozornil, že by to znamenalo krok späť pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií a ohrozenie budúcich dôchodkov. „Tým, že sa zaviedol automatický mechanizmus, sa zároveň predišlo pravidelnému politickému boju o to, či a o koľko dôchodkový vek zvyšovať,“ dodali analytici. Aby štát vedel neskôr zaplatiť dlhší čas strávený v dôchodku, bude musieť zvýšiť už dnes vysoké odvody, znížiť priznávané dôchodky alebo akceptovať výrazne viac kvalifikovaných pracovníkov zo zahraničia. Záchranné koleso pre rozpočet skúsilo pridať do debaty ministerstvo financií, ktoré predstavilo nápad podmieniť ústupok odborárom priaznivým vývojom verejných financií. Radovan Ďurana z Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz vraví, že keby sme verili ilúzii, že vo vláde a parlamente budú zodpovední politici, tak by to bolo v poriadku. Na vyjadreniach poslancov však podľa neho vidíme, že slovenská realita je inde. „Naviazanie veku odchodu do dôchodku na dlhovú brzdu by mohlo spôsobiť opak, politici by mohli uvoľniť brzdu zo strachu pred posúvaním veku odchodu do dôchodku,“ obáva sa. Podľa Jána Šeba z Univerzity Mateja Bela neodborné návrhy na stropovanie dôchodkového veku budú mať okamžitý dosah na ľudí pre nedôveru v riadenie verejných financií. „To spôsobí, že investori budú požadovať zvýšenú rizikovú prirážku na štátne dlhopisy, a teda to ovplyvní úverovanie podnikov aj domácností - môžu sa zdvihnúť úrokové sadzby.“ Zároveň si myslí, že návrh napojiť stropovanie dôchodkového veku na dlhovú brzdu je vlastne priznaním toho, že naše verejné financie nie sú schopné tento nápad utiahnuť.

PROBLÉMY SÚ AJ DNES. Ak by aj politici od svojho nápadu ustúpili, problémy to nevyrieši. Paradoxne, ani v súčasnosti platný model nemusí stačiť na slušný dôchodok. „Logika hovorí, že mechanizmus zabezpečí len to, aby ľudia v budúcnosti strávili v dôchodku približne rovnaký počet rokov, ako je to dnes,“ upozorňuje J. Šebo a pripomína, že súčasný mechanizmus nerieši, že v budúcnosti bude viac dôchodcov a menej pracujúcich, teda prispievateľov do systému. R. Ďurana dopĺňa, že v prípade Slovenska ide do prvého piliera viac ako 25 percent odvodov, napríklad vo Švédsku je to 18 percent. „Slovenské dôchodky totiž spotrebujú nielen odvody na starobné poistenie, ale aj rezervný fond solidarity a všetky prebytky ostatných fondov Sociálnej poisťovne. Ak by sa k tomu pridala aj daňová dotácia, prvý pilier by bol neprimerane drahý.“ Ako spresňuje, už dnes človek sporí na dôchodok štvrtinou svojho príjmu celý život, a aj tak väčšina dôchodcov považuje svoj dôchodok za neprimeraný. Aj preto J. Šebo pripomína potrebu ďalších reforiem, ktoré stabilizujú systém. „Neodborné zásahy, ktorých svedkami sme dnes, však celý systém destabilizujú a výrazne znižujú jeho udržateľnosť a predpovedateľnosť dôchodkov do budúcnosti.“

PRIEBEŽNÝ A KAPITALIZAČNÝ PILIER. Najväčším problémom súčasného priebežného systému je, že na penzie dôchodcov bude platiť odvody čoraz menej pracujúcich. Vlády sa to snažia riešiť dlhodobo, najvýraznejšou zmenou bolo vytvorenie druhého kapitalizačného piliera, ktorý však prešiel viacerými zásadnými zmenami. Na začiatku smerovalo deväť percent mzdy do prvého piliera a rovnako deväť percent do druhého. Pre deficit Sociálnej poisťovne sa však pomer zmenil na 14:4 v prospech prvého piliera. Od začiatku nového roka vidíme postupné preklápanie, v roku 2023 by to malo byť 12:6. Miro Kotov z Allianzu - Slovenskej dôchodcovskej správcovskej spoločnosti hovorí, že pomer odvodov medzi prvým a druhým pilierom odzrkadľuje politické rozhodnutie, akú váhu jednotlivým pilierom spoločnosť prikladá pri zabezpečení dôchodkov. Väčšina odvodov stále bude smerovať do prvého piliera. „To znamená, že hlavný zdroj dôchodkov by mal aj v budúcnosti byť štátny prvý pilier. Čo bude pri problémovej demografii výzva.“ Dodáva, že dnešné posilnenie druhého piliera zvýšením odvodov by preto znamenalo zníženie budúcej záťaže financovania dôchodkov zo strany štátu. Vláda tiež po finančnej kríze presunula automaticky sporiteľov do dlhopisových fondov a mnohí tam stále sú. M. Kotov potvrdzuje, že podiel sporiteľov v dlhopisových fondoch je stále veľký, ale dlhodobo postupne klesá. „Noví sporitelia už na dôchodkové sporenie využívajú predovšetkým negarantované (akciové - pozn. red.) fondy.“ Za najdôležitejšie však považuje u klientov princíp dlhodobého pravidelného investovania, aby pri prvom vážnejšom poklese fondy v panike neopúšťali. „Pri sporení v horizonte 20 až 30 rokov by výkyvy na trhu v prvotných fázach sporenia vôbec nemali sporiteľov trápiť, aj keď sú konzervatívne zameraní,“ radí M. Kotov.

AŽ ŠTYRI PILIERE. Oslovení odborníci sa však zhodujú v tom, že ani druhý pilier stačiť nemusí a využiť treba aj súkromné schémy. J. Šebo hovorí, že základný cieľ, ktorý by si mal človek pri sporení na dôchodok uvedomiť, je postavený na miere náhrady, teda schopnosti mať na dôchodku príjem, ktorý by mal byť v ideálnom prípade okolo 70 percent jeho hrubej mzdy pred odchodom do dôchodku. Na porovnanie dodáva, že priebežný pilier dokáže dnes kryť okolo 45 percent. „Ak by si človek sporil 40 rokov, teda od vstupu na trh práce, na vykrytie zvyšných 30 percent miery náhrady by si musel odkladať 10 percent svojej mzdy.“ Radovan Valko, spolumajiteľ Sophistic Pro finance, vysvetľuje, že každý by si mal dať najskôr jasný cieľ, čo a ako chce v dôchodku robiť a ako dlho. „Pravidlom je, že čím skôr si človek začne šetriť v kvalitných produktoch, tým menej musí odkladať, aby mal v budúcnosti slušný kapitál.“ Marián Búlik, analytik OVB, poukazuje na vysokú cenu odloženého rozhodnutia. Napríklad 28-ročný muž s čistým príjmom 761 eur dostane pri dnešnom nastavení zákona z prvého a druhého piliera dôchodok len 456 eur. Ak chce mať v penzii 700 eur mesačne, potrebuje si sporiť 34 eur mesačne. „Ak však rozhodnutie odloží a začne si odkladať až o desať rokov neskôr, bude si musieť sporiť už 70 eur mesačne,“ ilustruje.

BEZ POMOCI ŠTÁTU. Práve nízka miera náhrady zo štátneho priebežného piliera otvára otázku, či nie je lepšie znížiť odvody a ľuďom nechať voľnejšie ruky. R. Ďurana hovorí, že takýto stav je vecou politického presvedčenia. „Vo viacerých krajinách existuje systém, ktorý poskytuje základnú dôchodkovú dávku z prvého piliera, a zvyšok si musí človek nasporiť sám.“ Rozdiely sú podľa neho akurát v tom, koľko musí sporiť povinne a koľko dobrovoľne. Je to možné pri vyšších príjmových skupinách, ktoré sú schopné sporiť si vyššie sumy z vlastného príjmu, vysvetľuje J. Šebo s tým, že veľké množstvo krajín má práve takto nastavený dôchodkový systém. „Základná časť z priebežného piliera kryje pri nižších príjmových skupinách väčšiu časť ich príjmu a pri vyšších príjmových skupinách od určitého príjmu nekryje nič. V tom prípade nemusia vyššie príjmové skupiny prispievať do priebežného systému a využívajú práve dobrovoľné formy sporenia, ktoré sú z veľkej časti regulované štátom.“ Odborník z Univerzity Mateja Bela J. Šebo však dodáva, že tieto dobrovoľné schémy sú daňovo zvýhodňované a vo veľkej miere napojené aj na zamestnávateľov, ktorí do nich svojim zamestnancom prispievajú. „V podpore dobrovoľného sporenia, ktoré by pokrývalo širokú populáciu, máme stále veľké rezervy a tam by sa mala uberať aktivita politikov.“

Štefánia Kačalková, Profit, 04.07.2018