Predstavte si, že k našej planéte priletia mimozemšťania a rozhodnú sa preskúmať, ako funguje pozemské školstvo. Informácie by čerpali priamo z kníh, štúdií a novinových článkov, ktoré o vzdelávacích systémoch napísali samotní pozemšťania. Čo by im ako prvé udrelo do očí?
Pravdepodobne by to bola nespokojnosť so súčasným stavom. O kritike školstva sa po celom svete popísali milióny normostrán. Na nespokojnosti existuje široká zhoda. Ako ďalšie by si ale všimli, že napriek rozšírenej kritike sa ľudia nevedia zhodnúť, ako by mal vyzerať ten správny vzdelávací systém. Každý si ho predstavuje trochu inak. A niekedy dokonca úplne inak. To platí pre všetky aspekty školstva od pedagogicko-didaktických postupov, cez obsah vzdelávania, až po organizáciu a fungovanie škôl.
Tretiu vec, ktorú by si mimozemšťania všimli, je, že napriek rozdielnym predstavám o tom, ako by mal vyzerať ten správny systém vzdelávania, panuje až prekvapivo nekritická zhoda v jednej zásadnej veci – v inštitucionálnych základoch fungovania školstva. Týmito inštitucionálnymi základmi myslím spôsob akým je školstvo poskytované, regulované a financované. Všetci ich považujú za také samozrejmé, že sa o nich ani nediskutuje.
Tri slony v triede
V očiach nezaujatého mimozemšťana by tieto tri piliere dnešného školstva – verejné vlastníctvo, centrálne regulácie a financovanie z daní – predstavovali slona v miestnosti. Ľudia sa sťažujú na systém vzdelávania po celom svete. No zároveň po celom svete využívajú rovnaký model jeho poskytovania, regulovania a financovania. Nestálo by za zamyslenie, či medzi týmito dvomi javmi neexistuje nejaký vzťah?
Táto otázka by pre mimozemšťanov bola ešte relevantnejšia, keby sa pozreli, ako funguje uspokojovanie mnohých iných každodenných potrieb pozemšťanov. Od stravovania, bývania, prepravy, cez finančné a IT služby až po zábavu, obliekanie, komunikáciu alebo logistiku. Vo všetkých týchto oblastiach väčšina krajín na planéte využíva iné inštitucionálne základy než v školstve. Za ich poskytovanie sú zodpovední súkromní vlastníci, ktorí idú s kožou na trh, neexistuje pri nich jedno centrum, ktoré by povinne predpisovalo, ako majú tieto služby vyzerať a financujú ich zákazníci priamo zo svojich peňaženiek. A pritom tieto služby fungujú celkom dobre. Sú stále dostupnejšie, ich kvalita rastie a neustále sa objavujú nové inovácie a vylepšenia.
Je možné, aby niečo podobné fungovalo aj vo vzdelávaní?
Ministerstvo stravovania
Drvivú väčšinu reštaurácií by zriaďovali a prevádzkovali mestá a obce. Riaditeľov týchto verejných reštaurácií by navrhovali starostovia a schvaľovali by ich “reštauračne rady” zložené zo zástupcov kuchárov, čašníkov, stravníkov a miestnych poslancov. Vedenie reštaurácií by sa menilo po každých komunálnych voľbách.
Jedlá a ich recepty by nevyberali samotné reštaurácie, ale odborníci na to určení z Ministerstva stravovania. Na Štátnom gastronomickom ústave by zostavovali povinné menu, ktoré by sa muselo servírovať vo všetkých verejných reštauráciách v krajine. Ministerstvo by presne stanovilo, aké suroviny sa majú použiť, podľa akých receptov musia variť a aké štandardy musí spĺňať správne pripravené jedlo. Vo výsledku by všetci stravníci v celej krajine jedli tie isté jedlá pripravené veľmi podobným spôsobom, bez ohľadu na to, či im chutia alebo nie.
Z času na čas by na Štátom gastronomickom ústave aktualizovali obsah “štátneho kulikula”. A to najmä vtedy, keď sa jeho obsah stane predmetom politických sporov. Napríklad keby progresívni politici tlačili na zvýšenie podielu rastlinných jedál, pretože sú zdravšie a ekologickejšie. Alebo keby konzervatívnejšie orientovaní poslanci presadzovali návrat k tradičným živočíšnym potravinám plných bielkovín a zdravých nasýtených tukov. V nedeľných televíznych diskusiách by stravníci počúvali, že takouto zmenou „štátneho kulikula“ zlepšíme životosprávu ľudí a zároveň podporíme domácich chovateľov dobytka, či pestovateľov repky olejnej.
Kuchári a čašníci
Ministerstvo stravovania by určovalo, kto sa môže stať kuchárom a aké musí získať vzdelanie. Pevne by predpisovalo tabuľkové platy pre všetkých kuchárov a čašníkov v celom sektore. Kto koľko zarába by záležalo v prvom rade od odvarených rokov v kuchyni. Kariérny postup v gastro sektore by bol presne nalinajkovaný – cieľavedomí kuchári by museli absolvovať I. a II. atestáciu. Riaditeľ reštaurácie by mal o niečo vyšší plat, ale mohol by sa ním stať len ten, kto spĺňa formálne podmienky, napríklad prax pri hrncoch minimálne päť rokov.
Ak by sa zamestnancom v gastro sektore zdali ich platy nízke, obrátili by sa na ministra stravovania, ktorý by ich požiadavky na zvýšenie tabuľkových platov tlmočil na Ministerstve financií. Ako argument pri vyjednávaní by odborári kuchárov používali medzinárodné štatistiky, ktoré porovnávajú miestnu úroveň miezd v gastronómii s priemernou úrovňou v krajinách OECD. Tvrdili by, že bez vyšších platov nemôžu prilákať do gastro sektora kvalitných ľudí a že zaostávanie za priemerom OECD ohrozuje budúcnosť stravovania na Slovensku. Zároveň by si kuchári a čašníci vylobovali takú pracovnoprávnu ochranu, že by bolo prakticky nemožné ich prepustiť, ak nedošlo z ich strany k „vážnemu porušeniu pracovnej disciplíny“. A to bez ohľadu na to, ako varia a obsluhujú zákazníkov.
Verejné reštaurácie by boli otvorené len v presne stanovených časoch – päť dní v týždni, desať mesiacov do roka. Počas leta by boli zatvorené, pretože vtedy býva horúco a ľudia aj tak chodia na dovolenky. A ak by sa to stravníkom nepáčilo, môžu im počas dvoch mesiacov variť ich starí rodičia alebo si predplatiť letné vývarovne.
Reštaurácie by sa napriek tomu všetkému nemuseli báť o svojich zákazníkov. Prakticky žiadne by nekrachovali, ale ani by sa neotváralo veľa nových. Založiť novú reštauráciu by znamenalo absolvovať dvojročný byrokratický maratón zháňania pečiatok na úradoch. Výsledkom by bolo, že väčšina verejných reštaurácií by fungovala rovnakým spôsobom desaťročia – bez ohľadu na kvalitu jedla a spokojnosť stravníkov. Najväčšími zmenami by bolo zateplenie fasád reštaurácií, nákup konvektomatov a zavedenie interaktívnych objednávkových systémov.
Rezeň platený z daní
Tieto nesmrteľné reštaurácie by boli financované z verejných rozpočtov na základe počtu stravníkov. Obedy a večere by boli pre návštevníkov „zadarmo“ – na mieste by nič neplatili, no celý systém by financovali cez dane a odvody. A to bez ohľadu na to, či im servírované jedlá chutia alebo či náhodou nie sú alergickí na niektoré ingrediencie zo “štátneho kulikula”. V takom prípade by im nepomohlo začať navštevovať súkromné reštaurácie, lebo tie tiež musia spĺňať všetky regulácie a môžu variť len jedlá schválené Štátnym gastronomickým ústavom rovnako ako verejné reštaurácie.
Ak by chceli niečo iné, tak majú dve možnosti. Prvá: mohli by si vybrať súkromnú reštauráciu mimo oficiálnej siete stravovacích zariadení. Taká však nemá nárok na verejné financovanie a zákazníci by si museli zaplatiť plnú cenu jedla. Inými slovami, za plný žalúdok by platili dvakrát – raz cez dane a druhýkrát pri platení účtu. Preto by si väčšina ľudí nakoniec vybrala najbližšiu verejnú reštauráciu, aj keď tam nemusia variť podľa ich gusta.
Druhá možnosť: mohli by si začať variť doma. Ale ani to by nebolo také jednoduché. Zákon o povinnom reštauračnom stravovaní by síce umožňoval aj domácu stravu, ale musela by stále spĺňať ministerské požiadavky a jej konzumenti by museli chodiť na pravidelné gastro-vyšetrenia, či naozaj prijímajú všetky potrebné živiny.
Až keby kvalita celého gastro-sektora výrazne dlhodobo stagnovala a začali sa množiť nespokojné jazyky, prišli by na pretras rôzne návrhy na „veľkú reformu stravovania“, ktorá by „pripravila naše reštaurácia na výzvy 21. storočia“. Jedni by navrhovali zvýšiť platy kuchárom, aby pritiahli lepších ľudí a motivovali existujúcich zamestnancov. Iní by chceli prepísať recepty v Štátnom gastronomickom ústave, vymeniť niektoré ingrediencie a pridať viac korenia. Ďalší by zakladali regionálne centrá podpory kuchárov, kde by skúsení šéfkuchári mentorovali svojich kolegov a tak ďalej.
Nikto by sa však nepozastavil nad tým, že drvivá väčšina reštaurácií je v rukách lokálnych politikov a úradníkov, že ministerstvo gastronómie z centra reguluje všetky možné aspekty stravovania a že celý systém je financovaný z daní bez spätnej väzby od stravníkov.
Príde vám absurdné, že by nikto neriešil inštitucionálne základy poskytovania, regulovania a financovania v gastro sektore? Presne tak sa cítim ja, keď sledujem bežné návrhy na reformu školstva.
