Približne pred mesiacom nastúpilo 700-tisíc detí na výkon trestu odňatia prázdnin. Pripomeňme si preto, že vzdelávanie je funkciou dvoch premenných: motivácie učiť sa a techník vyučovania. Verejné školstvo často zlyháva v oboch. Máme demotivované deti, ktoré sa navyše musia učiť zastaranými technikami.
Pre väčšinu ľudí, ktorí zažili iba takto fungujúce školstvo, je však ťažké pochopiť, o akú veľkú tragédiu ide. Ako im to vysvetliť? Servírovať im najnovšie štúdie z pedagogiky, neurovied a vývojovej psychológie o tom, ako inak môže vzdelávanie fungovať, by išlo proti najnovším poznatkom z pedagogiky, neurovied a vývojovej psychológie o tom, ako funguje vzdelávanie. Rešerše, štúdie a abstraktné argumenty ľudí nepresvedčia.
Ľudia potrebujú príbehy. Preto sa pokúsim v skratke prerozprávať ten môj so vzdelávaním. Prekonávať prekážkové dráhy školského systému mi nikdy nerobilo problém. Nemusel som sa nijako extra snažiť a školu som zvládal na jednotky, miestami až trojky (z diktátov pokojne aj päťky). Bol som hrdý na to, ako „hackujem“ systém. Napríklad do svojich osemnástich rokov som neprečítal ani jednu knihu, napriek tomu, že to odo mňa osnovy vyžadovali na základnej, strednej a napokon aj vysokej škole. Jednoducho som o štúdium prejavoval záujem len do tej miery, aby som splnil to, čo odo mňa očakával systém – bol som domestikovaný.
Potom som však náhodou spoznal človeka, ktorý vo mne vzbudil záujem prečítať si pár kníh. A tak som až po osemnástke prečítal klasiky ako Na ceste, Kto chytá v žite, Starec a more či Cudzinec (zoradené od najhoršej). Začal som robiť veci, ktoré boli počas môjho štúdia povinné, no ja som sa im dovtedy – možno práve preto? – vyhýbal. Následne som sa so zápalom vrhol aj na ekonomickú literatúru a o dvadsať rokov neskôr je čítanie a písanie mojím zamestnaním. Moje bývalé učiteľky slovenčiny sa musia v kabinete obracať.
Tieto princípy (de)motivácie však nefungujú len pri mentálnych, ale aj pri fyzických aktivitách. Na základnej a strednej škole som si pravidelne „zabúdal“ cvičebný úbor, keď bolo na pláne posilňovanie, gymnastika alebo beh. Nešlo mi to, nebavilo ma to a nechápal som, prečo by som to mal robiť na povel. A nebol som sám – väčšina spolužiakov sa tešila iba na futbal.
Neskôr som sa s kamarátom dostal k posilňovaniu v pivnici, potom sme prešli do klasického fitka a o štyri roky som vyhral majstrovstvá Slovenska v silovom trojboji. Stačí si vybrať okrajový šport a ide to aj bez talentu. Cvičenie mi s prestávkami vydržalo až dodnes. Počas pandémie a zatvorených posilňovní som sa postupne dostal aj k dovtedy tak nenávidenému behu. Na začiatku som nedokázal prebehnúť horizontálne ani jeden kilometer, dnes zvládnem jeden kilometer vertikálne.
Spoločným menovateľom týchto príbehov je motivačná nefunkčnosť povinného a nanúteného systému. Áno, počas školy som niečo prečítal a niečo odbehol. Lenže nikam to neviedlo. Nevenoval som sa tomu, nebavilo ma to a nijako zvlášť mi to nepomohlo. Napísal som písomku, splnil test a posunul sa do ďalšieho ročníka.
Až keď som začal chcieť, stali sa čítanie, učenie, cvičenie a behanie potešením a systematickou súčasťou môjho života – niečím, čomu som bol ochotný venovať čas, čo som chcel rozvíjať a v čom som sa chcel zlepšovať. Až potom som dokázal ľahko prekonávať odpor. Koľko ľudí dnes nečíta práve kvôli povinnému čítaniu? A koľko z nich nešportuje kvôli tupým hodinám telesnej výchovy?
Prečo v školstve chýba vnútorná motivácia – diagnostika
Potreba autonómie je naplnená vtedy, keď má človek pocit, že môže rozhodovať sám za seba a jeho konanie nie je iba výsledkom vonkajších tlakov. Kompetencia súvisí s pocitom, že sa človek dokáže zlepšovať v tom, čo robí, a dostáva o svojom napredovaní pozitívnu spätnú väzbu. Prepojenosť je zasa pocit, že človek niekam patrí, zapadá medzi ostatných a záleží im na ňom.
Ako je na tom tradičné školstvo?
Autonómia: Na svete sú tri miesta, kde človek musí byť, aj keď nechce, a kde má vopred stanovený program, ktorý je pre všetkých rovnaký. Prvým je väznica, druhým armáda a tretím škola.
V bežných školách majú žiaci autonómie veľmi málo. Nejde pritom len o povinnú školskú dochádzku či štátny vzdelávací program s povinnou literatúrou, ale aj o každodenný mikromanažment: pýtanie si povolenia ísť na WC, povinné vstávanie pri príchode učiteľa do triedy či povinnosť prechádzať sa počas veľkej prestávky v kruhu. Posledný príklad je už azda minulosťou.
Možno vám pripadá prehnané prirovnávať školu k väzenskému ústavu, ale nemôžete poprieť, že deti majú v dnešných školách len veľmi obmedzenú autonómiu.
Kompetencia: O školstve väčšinou píšu a mudrujú ľudia s určitými akademickými predispozíciami. Pre nich bola škola spravidla relatívne príjemným miestom, kde sa im darilo a cítili sa kompetentní. Ako píšem v úvode, viem, aký je to pocit. Pre značnú časť detí je však škola Prokrustovou posteľou, kde tým dlhým sekajú nohy a krátkych naťahujú na škripec.
Dnešné školstvo je posadnuté akademickými vedomosťami a vyzdvihuje len určitý typ inteligencie, hoci ľudia sú rôzni a „typov inteligencie“ je minimálne osem. Deti, ktoré nemajú akademické predispozície a ašpirácie, však majú v dnešnom školstve smolu. Trápia sa a pocit kompetencie rozhodne nezažívajú.
Vo štvrtom ročníku musia v druhom polroku zo slovenského jazyka všetci ovládať presne to, čo predpisuje štátny vzdelávací program. Bez ohľadu na to, ako sa im darí, či zvládli učivo z tretieho ročníka alebo či vôbec potrebujú vedieť, čo sú to slabikotvorné spoluhlásky. Učitelia nemôžu zastaviť, ani sa vrátiť k tomu, čo žiaci ešte nepochopili alebo vyhodiť, čo považujú za zbytočné. V triednej knihe musí byť zapísané to, čo je v pláne, inak môže prísť štátna školská inšpekcia a nastanú problémy. Na nejaký pocit kompetencie tak nezostáva veľa času ani priestoru – keď dieťa nezapadá do predpísaného tempa, budeme sekať alebo naťahovať. A nie, nepomôže ani to, že v rámci novej reformy je učivo zadefinované po cykloch namiesto rokov.
Akademicky nadaným ľuďom, ktorí dnešným školstvom prešli bez väčších problémov, by som doprial absolvovať pätnásť rokov sparťanskej výchovy plnej fyzických úloh a drilu. Možno by potom lepšie pochopili, aké je to každý deň chodiť niekam, kde musíte byť, robiť veci, ktoré vám nejdú, a pritom pociťovať nulovú kompetenciu.
Poslednou z podmienok je prepojenie. Teda pocit, že ste niekde, kam patríte, medzi ľuďmi, ktorým dôverujete, ktorých rešpektujete a na ktorých vám záleží. Táto podmienka je v porovnaní s ostatnými v dnešnej škole naplnená asi najviac. A to nie ani tak vďaka samotnej škole či učiteľom, ale jednoducho preto, že tam chodia aj ostatné deti.
Aj tu je však veľa čo zlepšovať. Napríklad tým, že deti zatvárame do malých sociálnych celkov s rovnakým velkom, oslabujeme sociálnu dynamiku, ktorá je dôležitá pre sociálne učenie. Teda učenie sa jeden od druhého. V skupinách s rôznym vekom prirodzene vznikajú jednotlivci s vysokou prestížou. Prestíž je pritom kľúčovým pojmom biologicko-kultúrnej evolúcie človeka a zohráva zásadnú úlohu pri motivácii učiť sa niečo. Viac som o tom písal tu.
Ľudia, ktorí ma motivovali začať čítať knihy, posilňovať či behať, mali v mojich očiach vysokú prestíž. Neboli to rovnako starí spolužiaci, ale úspešnejší, často starší ľudia, ktorým som sa chcel podobať. Nemýľme si ich však s učiteľmi. V dnešných školách už len menšina učiteľov vzbudzuje prirodzený rešpekt. Mnohí si ho musia vynucovať cez dominanciu, čo je úplne odlišný koncept od prestíže a zďaleka nevedie k učeniu a motivácii.
Čo s tým?
Ako ekonóm neverím, že tento problém má čisto pedagogické riešenie. Potrebujeme inštitucionálnu zmenu. Vzdelávanie stagnuje od hlavy – od ministerstva školstva.
O tom, ako by sa mali zmeniť pravidlá, aby sa v školstve podarilo naštartovať zamrznutú evolúciu, píšem v pripravovanej knihe Zamrznuté školy. Čitatelia tohto newslettera budú medzi prvými informovanými.
