Dva rozpočtové rekordy

Martin Vlachynský napísal komentár pre Zdravotnícke noviny o rozpočte zdravotníctva. 03. 01. 2019.

Rozpočet pre zdravotníctvo na rok 2019 má byť rekordne vysoký. Tak ako tie pred ním. V rastúcej ekonomike nič zvláštne, schopnosť minúť vyzbierané nie je nijako náročná disciplína. Tento rozpočet drží aj iný rekord. Príspevok za poistencov štátu má byť najnižší od roku 2009 a v dôsledku toho aj celý rozpočet kapitoly ministerstva zdravotníctva.

V rozhodovaní o príspevkoch štátu prišlo v roku 2018 k stretu dvoch rôznych, vzájomne nezlučiteľných prístupov.

Na jednej strane je prístup vlády, ale aj Útvaru hodnoty za peniaze. Platba za poistencov štátu cez pevnú sadzbu za individuálneho poistenca podľa nich nie je schopná reagovať na hospodársky cyklus. Keď rastie ekonomika, rastú aj príjmy systému. Keď príde kríza, príjmy sa prepadnú. Platba zo štátneho rozpočtu by mala tieto výkyvy vyhladzovať, preto by sa mala používať jedna veľká, každoročne politicky dohodnutá platba, a nie systém so zákonom stanovenou sadzbou.

Navrhnuté zrušenie sadzby nakoniec neprešlo a aj v roku 2019 tu budeme mať „Zajacov“ systém pevnej sadzby za poistenca štátu. Alebo skôr jeho trosku. V realite žiadne rozhodovanie o sadzbe neexistuje, sadzba sa už od roku 2007 spätne „dopasováva“ na politicky dohodnutú celkovú sumu platby. Zrušenie zákonnej zmienky o sadzbe by bolo len formalizovanie tohto stavu. Napriek tomu som rád, že sadzba prežila. Je to pavúčie vlákno, ktoré drží súčasný systém s nádejou na komplexnú reformu financovania. Reformu, ktorá by zdravotníctvo dostala aspoň jednou nohou von z každoročných politických handrkovačiek o tom, koľko miliónov sa do sektora na poslednú chvíľu prileje a kde nikto nevie, ako to bude o tri mesiace. Do systému, ktorý má charakter skutočného poistného systému s dlhodobo predvídateľným tokom peňazí, v ktorom cykly vyrovnávajú poisťovne. Realita je, bohužiaľ, taká, že politici rezervy tvoriť nedokážu, lebo ich výhľad je po najbližšie voľby. Rezervy by sa preto mali tvoriť vnútri samotného systému.

Dnes, keď Slovensko zažíva ekonomický rozmach, sa štátny rozpočet odúča platiť za svojich poistencov, a nazýva to šetrením. Ak by štát v roku 2019 dal na svojich poistencov toľko, koľko v reálnych (inflačne upravených) číslach priemerne dával v rokoch 2009 – 2018, musel by si pripraviť o 342 miliónov eur viac. Tieto peniaze sa neušetrili, skončili v iných rezortoch. Pre zaujímavosť, české ministerstvo zdravotníctva chce postupne zvýšiť mesačnú platbu za poistenca štátu z 969 Kč v roku 2018 na 1 263 Kč v roku 2021, čo má rozpočet stáť dodatočných 21 miliárd Kč. Z českého rozpočtu teda pôjde na jedného poistenca štátu takmer trikrát viac zdrojov ako zo slovenského.

Nateraz zabudnime na akútne problémy, ako je ohlasovaný nedostatok financií na vyššie platy či stávka na predpoklad zrýchľujúceho sa rastu miezd a pokračujúceho poklesu nezamestnanosti. Ale čo keď raz prídu časy nižšieho ekonomického rastu a rastúcich nárokov poistencov? Dokáže si štátny rozpočet spomenúť, kde vziať dodatočné zdroje? Zoberie iným rezortom, alebo zvýši odvody?

Zdroj: Zdravotnícke noviny
03. 01. 2019