Financovanie školstva potrebuje nežnú revolúciu

Máme neefektívne financované školstvo. Ale nie je to o množstve peňazí – ale o systéme.. Jeden príklad: na prvý pohľad sa zdá, že všetky základné školy sú financované rovnako, bez ohľadu na to, či ich zriaďuje verejný sektor (obec, mesto) alebo ide o súkromné či cirkevné školy. Všetky sú financované normatívne na jedného žiaka. Jeho priemerná výška je približne 3 000 eur ročne a spolu takto ministerstvo školstva pošle školám 1 400 mil. eur.

Ide však len o časť verejných financií v regionálnom školstve. Okrem normatívu posiela verejný sektor prostredníctvom obcí a miest na školy ďalších 250 miliónov eur ročne. Je to skoro pätina normatívneho financovania. Tieto financie pochádzajú z podielových a miestnych daní obcí a miest a tie ich používajú na vzdelávacie účely. A čo je najdôležitejšie, tieto financie smerujú na verejné základné školy. 

Ale to nie je všetko. Verejné školy nemusia na rozdiel od súkromných riešiť najdôležitejšiu otázku: kam sa nasťahovať. Jednoducho majú k dispozícii od miest a obcí bezplatne budovu. Súkromné školy však takýto luxus nemajú. Musia sa buď jednorazovo zadlžiť, aby mohli investovať do kúpy či stavby novej budovy. Alebo každý mesiac platia za prenájom nejakých existujúcich priestorov. Nerovný prístup je aj ku investičnému financovaniu napríklad z Eurofondov. Kritéria na ich získanie sú nastavené diskriminačne – iba pre školy „prevažne financované z normatívu“, čo často nemajú neverejné školy možnosť splniť. Toto všetko robí veľký rozdiel vo finančnom manažmente medzi verejnými a neverejnými školami.

To, že obce a mestá nikde účtovne nevykazujú, že preplácajú nájom svojim školám ešte neznamená, že ekonomicky táto transakcia neexistuje. Ekonómovia dokonca na takéto situácie vymysleli koncept „imputovaného nájomného“. Ide o nájomné, ktoré človek, alebo inštitúcia fiktívne platí, keď žije vo vlastnom. V školstve tak ide o ďalšiu formu dotácie z verejných financií, ktorú dostávajú len verejné školy. Hodnota tohto nájomného z ekonomického pohľadu je daná alternatívnym výnosom. Koľko by obec získala, ak by dané budovy prenajímala komerčne. Alebo koľko za nájom platia súkromné školy. Ak takto v priemere ušetrí verejná škola mesačne povedzme 2500 eur, tak musíme pripočítať k spomínaným 250 miliónov eur ďalších 60 miliónov eur ročne. To je suma, ktorú majú ročne k dispozícii verejné školy navyše oproti súkromným. 

Teraz si predstavte rodiča, ktorý pošle svoje dieťa do neverejnej školy. Tieto školy vyberajú poplatky, aby dokázali kompenzovať všetky vyššie spomenuté chýbajúce zdroje oproti verejným školám. Lenže náš modelový rodič neplatí len tieto poplatky v súkromnej alebo cirkevnej škole. On platí aj „povinné poplatky“ vo vedľajšej verejnej škole, kam jeho dieťa nechodí. On je totižto okrem rodiča aj daňovník a platí dane z príjmu fyzických osôb a miestne dane, ktoré smerujú do miest a obcí a odtiaľ na verejné školy. Náš modelový rodič tak financuje školstvo dvakrát. Raz to súkromné a raz verejné. 

A to sme sa ešte nedostali k situácii, keď má rodič náhodou dieťa so špecifickými potrebami. Možno je nejak zvýhodnené, má poruchu autistického spektra, je mimoriadne nadané, má potravinovú intoleranciu, alebo jednoducho len úplne nezapadá do škatuliek verejného školstva, ktoré je nastavené na priemerné dieťa s priemerným vývojom, v priemernej rodine. 

Ak takýto rodič nenájde pre svoje dieťa vhodnú školu (pričom v drvivej väčšine sú takéto deti v neštátnych školách, lebo štátne ich odmietajú) a musí prejsť na domáce vzdelávanie, tak neuvidí od štátu nič. Nula eur z podielových daní, nula eur z imputovaného nájomného, dokonca nula eur z normatívneho financovania. Niektorí rodičia nemôžu ostať doma s deťmi a nájdu si súkromnú školu, ktorá je úplne mimo oficiálnej siete, aby nemusela fungovať v kazajke verejného školstva a mohla ponúkať vzdelávanie aj neštandardizovateľným deťom. Na Slovensku máme tisícky takýchto prípadov. Títo rodiča potom financujú celý kolos verejného školstva a nedostávajú z neho nič. Maximálne tak problémy, keď si na nich spomenie Štátna školská inšpekcia pri komisionálnom preskúšaní. Dnešný systém financovania tieto deti vytlačí na okraj a tam ich nechá bez centa. Len tak.

Čo s tým? Vo svete je viacero modelov financovania, ktoré riešia tieto nedostatky. Pekným príkladom je malá revolúcia v USA, ktorá sa tam spustila po pandémii. Počas nej mnohí rodičia videl na vlastné oči, ako verejné školy (ne)fungujú a začali dopytovať vrátenie peňazí za nekvalitnú službu. A v mnohých štátoch uspeli. 

Do roku 2022 neexistoval v USA ani jeden štát, ktorý by mal zavedené tzv. univerzálne vzdelávacie sporiace účty (Educational Savings Accounts). Tento rok je ich 12. Spolu viac ako 20 miliónov detí získa možnosť odísť z verejných škôl a zobrať si so sebou aj peniaze. Trvalo to len 52 rokov, odkedy túto ideu popísal ekonóm Milton Friedman v jednej svojej eseji.

Vzdelávacie sporiace účty fungujú tak, že rodičia, ktorí sa rozhodnú opustiť štátne školstvo, dostanú na účet tisícky USD ročne a tieto peniaze môžu použiť na financovanie akýchkoľvek aktivít, služieb a pomôcok spojených so vzdelávaním vrátane homeschoolingu. Peniaze na týchto účtoch sú samozrejme účelovo viazané a kontrolované.

Takýto spôsob financovania škôl je nie len spravodlivejší a efektívnejší, ale zároveň stavia rodičov do pozície finančne gramotných zákazníkov. Keby ste sa spýtali rodičov na Slovensku, koľko dostáva základná škola za ich dieťa, nemali by tušenie. A podľa toho majú aj nastavené očakávania. Škola je často pre nich len bezplatný babysitting. Keby však museli škole poslať zo svojho vzdelávacieho účtu 3000 eur ročne, tak by sa skôr zaujímali, akú protihodnotu za to dostanú. 

Posledné dve dekády sme na Slovensku nedokázali spraviť ani jednu poriadnu paradigmatickú reformu. A to platí aj pre školstvo. Všade sa len prepisujú čísla, menia parametre alebo prepisujú dokumenty. Je na čase vytvoriť dopyt po paradigmatickej zmene vo vzdelávaní. Zmene systému financovania vzdelávania. Prestaňme financovať prevádzku škôl a mzdy učiteľov cez prevádzkový a mzdový normatív a začnime financovať potreby detí. Cez vzdelávacie sporiace účty. To by bola skutočná nežná revolúcia v školstve. 

11.11.2024, Denník N