Netrasie sa vám práčka? Možno je to vďaka práci Rómov z Matejoviec

Denník N zverejnil článok o situácii marginalizovaných osôb na trhu práce, svoje vyjadrenie pridal aj Róbert Chovanculiak. 28.5.2018.

Firma Pasell v Poprade sa pred desiatimi rokmi rozhodla zamestnávať Rómov. Na začiatku ich učili základným hygienickým návykom, dnes vidia, ako sa ich blízke okolie postupne mení. Aby sa vám práčka pri praní neroztancovala zo strany na stranu, musí mať v bubne betónové závažie. Počas odstreďovania sa práčka rozhýbe aj na rýchlosť viac ako tisíc otáčok za minútu a vďaka závažiu je stabilizovaná. Takéto závažia vyrába firma Pasell v Poprade. Polovicu zamestnancov tvoria Rómovia. Krátko pred vypuknutím finančnej krízy v roku 2008 bola ekonomika na vrchole. Ľudia nakupovali, rástol aj dopyt po nových práčkach. Firma Pasell preto musela zvýšiť produkciu betónových závaží a potrebovala nových zamestnancov. V roku 2007 už v Poprade nevedeli nájsť pracovnú silu. Angelo Amitrano, taliansky konateľ spoločnosti, sa obrátil na slovenského riaditeľa podniku. „Prečo nezamestnávame Rómov?“ Riaditeľ bol na začiatku proti. A dnes? Z jedného rómskeho pracovníka sa stala polovica závodu.

Pasell? To je samý Cigán

V popradskej mestskej časti Matejovce stojí renesančná zvonica a gotický Kostol svätého Štefana zo 14. storočia. V roku 2008 tam mesto vybudovalo priemyselný park, z juhu je ohraničený diaľnicou D1 a zo severnej strany sídliskovými bytovkami. V parku majú závody veľké firmy ako Whirpool a Tatramat a pridali sa aj menšie firmy, vrátane spoločnosti Pasell, ktorú Amitrano založil v roku 1999. To, že vo firme pracujú Rómovia, obyvatelia v okolí bytovky dobre vedia. „Pasell? To je samý Cigán,“ precedí medzi zuby miestny taxikár. Veru, začiatky neboli jednoduché. Zamestnanci firmy odmietali predstavu, že majú pracovať s Rómami.

„Keď sme oznámili, že ideme prijímať Rómov, naši pracovníci boli proti. Nechceli s nimi ani obedovať. Automaticky sa od seba odčleňovali. Stáva sa to občas ešte aj dnes,“ hovorí Zuzana Rošková, riaditeľka slovenskej pobočky talianskej spoločnosti.

Vtedajší slovenský riaditeľ majiteľovi firmy Amitranovi hovoril, že zamestnať Rómov je bláznivý nápad. „Rómovia nie sú schopní osem hodín v kuse pracovať,“ opisuje debatu Francesco Amitrano. Je to syn Angela Amitrana, po otcovi už prevzal vedenie podniku. Podobný názor na pracovnú morálku Rómov mali aj ďalší podnikatelia z okolia. Amitrano starší však trval na svojom. Rozdiel v životných podmienkach rómskeho a majoritného obyvateľstva ho desil a ľudí okolo seba upozorňoval, že ak sa nič v prístupe k Rómom nezmení, rozdiely sa budú ešte prehlbovať. Rošková si spomína, ako jej povedal: „Jedného dňa budú tvoje deti a vnúčatá chodiť do školy s tými rómskymi. Nechceš predsa, aby boli na takej nízkej úrovni.“ Rošková dnes rozpráva, akoby bola súčasťou reklamnej kampane na integráciu.

„Segregácia nie je dobrá. Keď pracuje Róm so zamestnancom, ktorý u nás pracoval dlhšie, tak sa od seba navzájom môžu niečo učiť. Rómovia odpozorujú návyky a posúvajú sa vpred. Náš skúsenejší zamestnanec zasa vidí, že Róm chce pracovať, a mení sa jeho postoj k rómskej komunite. Vidíme, že to má efekt.“

Z jednej izby do bytu s autom

Z pohľadu nezamestnanosti je Slovensko krajinou dvoch úplne iných svetov. Na západe podnikatelia nevedia nájsť kvalifikovanú pracovnú silu. Nezamestnanosť v okrese Trnava bola v apríli tohto roka 1,96 percenta. Naopak, na východe a na juhu stredného Slovenska je stále veľa ľudí bez práce. V okrese Rimavská Sobota je napríklad nezamestnanosť 17,96 percenta. V okrese Poprad je nezamestnanosť 5,65 percenta. Aj analytik INESS Robert Chovanculiak súhlasí, že na Slovensku máme dva trhy práce. Problém je, že napriek tomu vláda robí len jednu politiku platnú pre celú krajinu, myslí si Chovanculiak.

„Sme v krajine, kde pociťujeme absolútny nedostatok pracovnej sily. Prídeme do okresu, kde je 18-percentná nezamestnanosť, no podnikateľ nevie nájsť troch nekvalifikovaných ľudí, ktorí by chceli pracovať. Máme kategóriu ľudí, a nehovorím len o Cigánoch, ktorá nechce pracovať, zneužíva sociálny systém a ešte aj otravujú ľudí, ktorí žijú vedľa nich. Zakročíme proti ľuďom, ktorí vyciciavajú tento štát,“ takto komentoval bývalý premiér Robert Fico nezamestnanosť na Slovensku v januári minulého roka.

Súčasný premiér Peter Pellegrini na nedostatok pracovnej sily hovorí, že Slovensko musí začať diskutovať o riadenej migrácii. Na začiatku mája začal platiť zákon, ktorý má zjednodušiť prijímanie pracovníkov z krajín mimo Únie do regiónov s nezamestnanosťou pod päť percent. Podľa Pellegriniho ľudia zo zahraničia majú byť tí, ktorí nahradia chýbajúcu pracovnú silu. Niektorí podnikatelia však cudzincov nepotrebujú a nesúhlasia s názorom, že Rómovia nechcú pracovať. „Nesúhlasím s názorom, že Rómovia sú nezamestnateľní. Naopak, sú použiteľní na prácu, sú naučiteľní, len to chce viac trpezlivosti a trochu iný prístup. A musíme to chcieť my ako občania,“ hovorí Rošková o skúsenostiach z Popradu. Prezident Andrej Kiska a spolumajiteľ firmy na výrobu hadíc a záváží do automatických práčiek Passel Angelo Amitrano. Prezident firmu navštívil pred tromi rokmi, aby ocenil zamestnávanie Rómov. Amitrano hovorí, že, ak by aj ostatné firmy začali zamestnávať Rómov a začali k nim inak pristupovať, časom by sa tento veľký problém mohol vyriešiť. „Inak to nepôjde. Už teraz vidím, že za posledných pätnásť rokov sa situácia v našej lokalite zlepšila a najmä sa zlepšil život Rómov, ktorí u nás pracujú.“ Amitrano a Rošková spomenú dva postrehy, ako sa mení život k lepšiemu. „Kedysi som vídaval Rómov za Tescom s plnými vozíkmi kurčiat a sáčkov ryže. Dnes to nevidím, pretože sa už naučili hospodáriť s peniazmi a vedia ich rovnomerne míňať počas celého mesiaca.“ Rošková spomína na bývalého zamestnanca. „Edo bol manažérom kvality a jeden z prvých Rómov, ktorých sme zamestnali. S celou rodinou žil v jednej izbe. Po pár rokoch už dostal v banke hypotéku a kúpil si dvojizbový byt, auto a urobil si vodičák. Boli sme na to veľmi hrdí.“ Riaditeľka vzápätí hovorí, že len podnikatelia zažité vzorce v spoločnosti nezmenia a krajina sa môže pohnúť dopredu len pri širšej spolupráci a ak sa zapojí štát.

„Začína sa to od detstva, keď rómske deti umiestňujú do špeciálnych škôl, aj keď tam nie všetky patria. Tým pádom sa im už od toho momentu treba viac venovať. Je to nepopulárna téma, politici do toho nechcú ísť. Ale Rómovia potrebujú pomoc ako každý slabší.“

K zlepšeniu kvality života by mali podľa Amitrana prispievať aj podnikatelia. Mali by cítiť sociálnu zodpovednosť, čo si netreba mýliť s rozdávaním zadarmo. „Pracujem tu, zarábam tu a chcem tu aj niečo po sebe zanechať.“

Museli ich naučiť, čo je centimeter a kilo

Ako vyzeral nábor Rómov? Najprv sa Rošková s majstrom išla pozrieť, ako miestni Rómovia žijú. Videla domácnosti, v ktorej nemali ani tečúcu vodu. Chodili si po ňu do rieky alebo na cintorín. „Ako môžeme očakávať od tých ľudí, že niečo sami dosiahnu, keď nemajú ani základné návyky? Musíme ich to učiť a venovať sa im,“ uvedomila si Rošková. Na začiatku zamestnali desať mužov z jednej rodiny a určili jedného, ktorý bol na ich čele.

„Keď prijmeme nového pracovníka z osady, učíme ho, čo je to toaleta, sprcha, že pracovné topánky sa nosia len vo výrobnej hale a nemajú v nich chodiť po vonku. Alebo aj to, že bez pracovných topánok ich nepustíme na výrobu. Krok za krokom ich postupne všetko učíme. Ale nemôže to byť len na firmách, nemôžu sa tieto veci učiť iba v robote.“

Rošková prirovnáva výrobnú halu ku škôlke. „Niekedy musíme riešiť úplne triviálne veci. Musíme vysvetľovať, koľko je centimeter alebo kilo. Museli sme vymyslieť tie najjednoduchšie spôsoby, ako ich to naučiť.“ Postupne sa k prvej partii zamestnaných Rómov pridali aj ďalší z iných rodín a z iného prostredia. Po roku sa pomer medzi Rómami a robotníkmi z majority už výrazne menil. Z desiatich percent Rómov v závode sa stalo takmer 50. Dnes je z celkovo 98 pracovníkov 44 Rómov. Rošková na rovinu hovorí, že problémy občas sú. Keď sa vrátia Rómovia po dvojtýždňovej celozávodnej dovolenke, musia si niektoré pracovné návyky akoby odznovu upevňovať.

„Lukáša, ktorý tu pracuje už desať rokov, stále musíme učiť pravidelnosti. Sem-tam príde chvíľa, že sa mu nechce ísť do roboty. Ale napríklad, zamestnávame aj bieleho pracovníka bez domova a tiež sa občas stane, že týždeň nepríde do roboty. Prinesie papier, že bol u lekára, a potom zistíme, že jemu sa len nechcelo. Musíme im vysvetľovať, že sme výrobný závod a tu sa musí pracovať každý deň.“

Riadieľka hovorí, že vstupné náklady na pracovníka sú vysoké a pre niektorých zamestnávateľov nemusí byť výhodné zamestnať niekoho, u koho nemajú istotu, že v práci vydrží.

„Po prijatí zamestnanca mu zaplatíme vstupnú lekársku prehliadku za 17 eur, vopred mu dať stravné lístky a zakúpiť ochranné pomôcky za 60 eur. Keď sa po týždni neukáže, tieto peniaze už späť nedostaneme.“

Obecné podniky? Nemusia fungovať všade

Ďalším spôsob, ako sa dá pomôcť so zamestnávaním Rómov, je budovanie sociálnych podnikov. Sociálne podnikanie nie je zamerané na zisk, ale na pomoc ľuďom z marginalizovaných komunít, alebo ľuďom, ktorí sú z rôznych dôvodov znevýhodnení na trhu práce. Sociálne podniky sú aj chránené dielne a obecné podniky, ktoré zriaďujú mestá a obce. Jedným z príkladov dobre fungujúceho obecného podniku sú dielne v Spišskom Hrhove, kde pracujú miestni Rómovia. Analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Lucia Kováčová však upozorňuje, že nie je správne očakávať, že sociálne podniky vyriešia problém dlhodobej nezamestnanosti.

„Majú slúžiť ako prechodné zamestnanie, počas ktorého ľudia získajú pracovné návyky, sebavedomie, sociálne zručnosti či kontakty. Vďaka tomu potom majú vyššie šance zamestnať sa v bežnej firme.“

Zlepšovať sa musí najmä školstvo, sociálny systém, infraštruktúra a podnikateľské prostredie. Hoci už na Slovensku pribúdajú úspešné príklady zamestnávania Rómov, niektorí podnikatelia majú stále predsudky. Inštitút finančnej politiky robil experiment, v ktorom poslal zamestnávateľom fiktívne životopisy s rómsky znejúcimi menami. Odozva na tieto životopisy bola slabšia ako na tie bez rómskych mien, a to aj v prípade, keď mali uchádzači rovnakú kvalifikáciu. V minulosti už kolovali aj inzeráty, kde zamestnávateľ jasne uvádzal, že Rómov neberie. Ženy Rómky sú na tom ešte horšie, pretože čelia aj rodovej diskriminácii. Kováčová hovorí, že je nutné priznať, že veľká časť rómskych nezamestnaných má nízku úroveň zručností a slabé pracovné návyky. V takom prípade treba firmám pomôcť, aby mohli takýchto ľudí zamestnať. Firmy sa zamestnávaniu Rómov zrejme aj tak nevyhnú. Podľa Kováčovej ich k tomu skôr či neskôr privedie rekordne nízka nezamestnanosť. Ďalšou bariérou pri zamestnávaní ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia sú exekúcie. V niektorých prípadoch môže exekútor stiahnuť zamestnancovi toľko, že mu ostane dvesto eur, teda životné minimum. To ich odrádza od toho, aby sa zamestnali na plný úväzok. Od roku 2017 sa novelou zákona osobné bankroty zjednodušili. Pri oddlžení asistuje Centrum právnej pomoci. Kováčová hovorí, že je otázne, či sa informácia o zmene zákona dostala k všetkým ľuďom z najvylúčenejších komunít a či vedia, že majú možnosť osobného bankrotu. V chudobných komunitách je špecifikom aj úžerníctvo. Do pasce úžerníkov sa dostáva celá rodina a keď sa niekto z rodiny zamestná, úžerník zvyčajne pritlačí a pýta si ešte viac peňazí. Nedostatok pracovníkov už nie je len pocit alebo dojem. Podnikateľská aliancia a inštitút INEKO urobili anketu so 115 zamestnávateľmi na Slovensku. Pýtali sa ich, či trpia nedostatkom pracovných síl. Päťdesiat percent z nich odpovedalo výrazne áno, 35- percent skôr áno a 15- percent nedostatok nepociťuje. Najviac pracovníkov chýba na pozíciách s platom 500-800 eur mesačne, nasledujú pozície s platom do 1200 eur. Ako sa s tým vysporadúvajú firmy? Väčšina, 68 percent zvyšuje efektívnosť. To znamená, že kúpia nový stroj alebo softvér, ktorý dokáže nahradiť ľudí. Polovica firiem okrem zvyšovania efektívnosti zháňa pracovníkov zo zahraničia. Kvôli nedostatku pracovníkov 38 percent firiem odmieta zákazky. Necelá pätina prijíma znevýhodnených na trhu práce, teda aj Rómov. To znamená, že firmy radšej okrešú výrobu, akoby mali zamestnať Rómov. Jedna respondentka v prieskume povedala, že nezamestnaní sú už len tí, ktorí nechcú pracovať. Pestuje ovocie a na zber ovocia doviezli autobusom Rómov z Bardejova. „Mali slabú pracovnú morálku, preto sme to viac neskúšali. Cudzinci sú podstatne produktívnejší,“ povedala v prieskume. Republiková únia zamestnávateľov sa zamestnávaniu Rómov systematicky nevenuje a zatiaľ o tom ani neplánujú diskutovať.

Je jednoduchšie zamestnať Srba ako Róma z východu?

Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Ábel Ravasz hovorí, že pozná veľa firiem na východnom Slovensku, ktoré zamestnávajú Rómov, ale nechcú, aby sa o nich hovorilo. Podľa nich je zamestnávanie Rómov stále stigmatizujúce. Na západnom Slovensku je podľa Ravasza situácia výrazne iná. „Pre firmu na západe je jednoduchšie zamestnať cudzinca, ktorého mu pripraví pracovná agentúra. Firma si povie, koľko presne ľudí potrebuje, a môže mať istotu, že agentúra ich dodá. Preto je ľahšie zamestnať niekoho zo Srbska, z Ukrajiny či dokonca Filipín, ako sa venovať Rómom z východného Slovenska.“ Peter Serina, viceprezident Podnikateľskej aliancie Slovenska s tým úplne nesúhlasí. „Zamestnať cudzinca trvá aj štyri mesiace. Zároveň majú tú nevýhodu, že nemusia ostať dlho. Sem si väčšinou prídu len rýchlo zarobiť, nemajú tu väzby a po polroku zistia, že ich tu len zdierame, a odídu.“ Podľa Serinu je teda zamestnanec zo Slovenska pre firmy výhodnejší, pretože s ním môžu rátať aj na nasledujúcich desať či pätnásť rokov. Čím to teda je, že si firmy radšej zamestnajú Srbov ako Rómov, aj keď proces prijímania môže byť podobne dlhý, hoci pri Rómoch náročnejší?

„Slovenská populácia je latentne rasistická. Ľudia nemajú problém len s Rómami, ale aj s kýmkoľvek, kto je niečím odlišný od majority. Štát to v nás pestoval posledných 30 rokov, predsudky sa nedajú len tak ľahko prekonať,“ myslí si Serina.

Podľa Serinu by mal štát zasiahnuť do oblasti zamestnávania Rómov, ale nie jednosmerným finančným podporovaním podnikateľov. Očakáva, že štát vytvorí podmienky a určí mantinely. Peniaze má dávať súkromný sektor. Na Slovensku to vraj funguje presne naopak. „Štát by mal zákonmi nastavovať pravidlá a podmienky tak, aby sa firmám oplatilo trápiť sa polroka s nezamestnaným Rómom a nakoniec z neho mať pracovnú silu. Môže, napríklad, lepšie ošetriť skrátené úväzky, alebo umožniť firmám odpočítať si z daní rekvalifikáciu.“

To, že sa neoplatí pracovať, je mýtus

Vladimír Horváth z úradu vládneho splnomocnenca pre rómske komunity hovorí, že väčšina Rómov z marginalizovaných komunít má nárok len na dávku v hmotnej núdzi. Ak ide o dvojicu s viac ako štyrmi deťmi, dostávajú mesačne vyše 200 eur. To, že Rómovia poberajú sociálne dávky a „vyciciavajú“ štát, je faktami dávno vyvrátená fáma, ktorá však ďalej žije na konšpirčných weboch. Zo všetkých sociálnych výdavkov dáva štát na dávky necelých desať percent. Väčšinu dáva na dôchodky. Z celého objemu peňazí, ktorý dáva štát na dávky v hmotnej núdzi, je len 3,2- percenta určených pre mnohodetné rodiny, teda zväčša rodiny na okraji chudoby.

„Z našej praxe vieme, že väčšina Rómov z marginalizovaných komunít poberá len dávky v hmotnej núdzi. A zároveň, Rómovia si deti kvôli dávkam nerobia. Vysoký počet detí je prejavom chudoby. Je sociologickým faktom, že ak je príjem domácnosti nad určitou hranicou, automaticky klesá aj pôrodnosť,“ vysvetľuje Horváth.

Ak si ale niekto nie je istý, či sa mu oplatí pracovať namiesto toho, aby ostal doma a bral podporu od štátu, ministerstvo práce vytvorilo mzdovú kalkulačku. Poberateľovi dávky v hmotnej núdzi vypočíta, o koľko stúpne príjem jeho rodine, ak sa zamestná na pracovnú zmluvu. Ak sa jeden člen domácnosti zamestná za minimálnu mzdu, príjem rodiny v núdzi môže prvý mesiac stúpnuť až o 912 eur. Pracovať sa teda oplatí. Aj za minimálnu mzdu.

Aj Rómovia sa chcú pekne obliekať a dobre jesť

Firma Pasell si dáva záležať aj na dobrých vzájomných vzťahoch. Pravidelne organizujú večeru so všetkými zamestnancami a s ich rodinami. Podávajú taliansku večeru a hrá živá hudba. Rošková si spomína, že raz organizovali posedenie v Tatranskej Lomnici a nestihla vybaviť kapelu.

„Po večeri vytiahli naši Rómovia tamburínu a gitary. Verte, že zábava bola oveľa lepšia ako s platenou kapelou. Sú veľmi šťastní, keď sa takto spolu zídeme. Vždy ma aj prídu požiadať o tanec. Dávajú si však veľký pozor, aby sa neopili. V tomto sú slušnejší ako mnoho bielych.“

Veľa sa hovorí o zmene postoja spoločnosti k Rómom. Menia sa aj oni sami? Podľa Roškovej áno.

„Keď sa im darí, veľmi sa z toho tešia. Sami sa mi chvália, že hovoria svojim deťom, že musia chodiť do školy. Chcú žiť inak. Chcú sa pekne obliekať, mať telefóny, dobre jesť. Nechcú byť separovaní.“

Rošková dodáva, že stále je veľa práce. Mnohí Rómovia z osád ani len nevedia, že majú možnosť pokúsiť sa o iný život.

Katarína Kiššová, Denník N, 28.05.2018