So sadzbou alebo bez?

Martin Vlachynský sa vyjadril k situácií s poistnými sadzbami pre Trend. 27. 11. 2018.

So sadzbou, alebo bez? Tak predsa! Nakoniec premiér tých 100 miliónov ministrovi pomohol nájsť našlo a rozpočet 2019 by mal byť prvý krát v histórii Slovenska vyrovnaný.

Mali by sme sa tešiť. Pri pohľade do „čriev“ rozpočtu však vyvstávajú niektoré nepríjemné otázky. Napríklad prečo sa ráta s odvodom reťazcov, ktorý ešte nie je schválený. Alebo čo sa to deje s poistencami štátu.

V toľko promovanom rekordnom rozpočte zdravotníctva totiž vidíme dva paralelné úkazy. Tým prvým je rast celkového objemu prostriedkov, ktoré sú tvorené odvodmi ekonomicky aktívnych osôb (hlavne zamestnancov) a výdavkami štátneho rozpočtu (Ministerstva zdravotníctva). Tým druhým je masívny pokles najvýraznejšej zložky výdavkov Ministerstva zdravotníctva – platieb za poistencov štátu. Poistencami v systéme verejného zdravotného poistenia sú aj 3 milióny ekonomicky neaktívnych - dôchodcov, detí, mamičiek, či invalidov. Od reformy v roku 2004 na nich štát prihliada nie ako na jednu masu, ale ako na jednotlivcov s fiktívnym „príjmom“ polovice priemernej mzdy spred dvoch rokov a z tohto „príjmu“ štát za každého poistenca odvádza 4% odvod. Platí teda so zľavou, zamestnanci (resp. zamestnávatelia za nich) platia ešte 10% naviac.Podľa odporúčaní útvaru Hodnoty za peniaze a ich revízie výdavkov v zdravotníctve je však pripravená novela, ktorá tento systém (platba štátu za jednotlivca) mení. Po novom žiadna sadzba nebude a štát bude platiť jednu sumu, ktorú si každý rok rozhodne.

Dôvody mi prídu trocha paradoxné. UHP udáva, že existujúci systém je volatilný. Sadzba 4% je síce napísaná v zákone, vlády si ju však prechodnými ustanoveniami menili podľa potreby každý rok, niekedy aj v priebehu roka. Keď bolo treba „prikúriť“ (rozhodlo sa o zmene miezd, krachovala VšZP), sadzba sa zodvihla. Keď bolo treba stlačiť deficit, sadzba sa znížila. V skutočnosti tak väčšinu času financovanie „štátnych“ poistencov doteraz fungovalo presne tak, ako by UHP chcelo, aby fungovalo. Teda rozhodlo sa o celkovej sume na daný rok a do tejto sumy sa spätne dopočítala sadzba (v roku 2012 mala 9 desatinných miest!). Systém je totálne volatilný, to je pravda – ale rozhodnutie financovať ho jednou sumou na tejto volatilite nič nezmení, práve naopak. Aj tá posledná morálna kotva, ktorú predstavovali 4% napísané v zákone, sa uvoľní.

Druhým argumentom je podliehanie ekonomickému cyklu. S rastom ekonomiky rastie príval odvodov do systému. S jej poklesom zdroje zdravotníctvu zase ubúdajú. No chorí sme stále rovnako. Predstava UHP je, že platby štátu budú tieto výkyvy vyrovnávať. To sedí vtedy, keď sa nepozrieme z okna. Pri pohľade z okna totiž vidíme, že nejaký ekonomický cyklus politikov nezaujíma. Peniaze sa do zdravotníctva nalejú vtedy, keď je treba spraviť reklamu, alebo zachraňovať preferencie, napríklad pred hroziacim štrajkom zdravotníkov. Alebo naopak, keď je vhodné uvoľniť ruky v rozpočte na míňanie v iných kapitolách, kohútik sa privrie. Financovanie zdravotníctva nemôže fungovať na princípe prílivu a odlivu, na tom sa s UHP zhodnem. No neverím, že keď bude tok financií dolaďovaný na úrovni vlády, že sa vyhne prílivom a odlivom volebných cyklov a medzirezortných súbojov. Tak to fungovalo doteraz a odstránenie sadzby tento spôsob už len podčiarkne a zvýrazní. Kto by mal teda výkyvy vyrovnávať? Poisťovne. Tie momentálne fungujú ako daňové úrady. Súťažiť v produktoch nemôžu a asi ani tak skoro môcť nebudú. Mali by súťažiť aspoň v kvalite riadenia financií. Práve zdravotné poisťovne môžu byť stabilizujúcim prvkom, ktorý by do systému vniesol dlhodobý výhľad a plánovanie.

Obšírnejšie sme na túto tému písali pred dvoma týždňami v INESS na tému: Šachy s poistencami štátu.

Zdroj: Trend
27. 11. 2018