Vymyslené čísla nám nepomôžu

Denník SME zverejnil komentár Martina Vlachynského k aktuálneho kolu oddlžovania zdravotníckych zariadení. 8.9.2018.

Ak efektivitu nemeriame, nič o nej nevieme.

Napriek tomu, že je v plnom prúde historicky už piate kolo oddlžovania nemocníc, ktoré posunie celkovú sumu oddlžovania za osemnásť rokov na úroveň 2,4 miliardy eur, nehovorí sa o ňom toľko, koľko by si zaslúžilo. Preto ma zaujal čerstvý blog predsedu LOZ s názvom Univerzitná nemocnica v Bratislave – fámy a realita. Autor sa v ňom snaží vyvrátiť tvrdenia, ktoré zhrnul do vety: „Veľa ľudí na Slovensku hovorí, že naše nemocnice sú neefektívne, že je v nich prezamestnanosť, robia málo, lekári a sestry sú v nich leniví…“ Tá druhá polovica tvrdenia sa mi zdá trocha ako slamený panák, ani použitie googlu mi nepotvrdilo, že by „leniví lekári“ alebo „lenivé sestry“ boli verejnou témou. S prvou polovicou to je horšie – efektivita slovenského zdravotníctva a najmä štátnych nemocníc témou je. Témou v hodnote 585 miliónov eur.

Albánska efektivita

Autor porovnáva príjmy, výdavky a počty pacientov Univerzitnej nemocnice Bratislava s piatimi podobnými európskymi nemocnicami. Ekonomicky takéto porovnanie nedáva zmysel. Nemocnice v krajine s vyššou ekonomickou úrovňou budú zákonite mať vyššie príjmy aj výdavky na lôžko či pacienta. Na to nemusíme robiť žiadne tabuľky, to vieme z porovnania nominálnych zdravotných výdavkov na obyvateľa. Takouto metodikou by aj hociktorý slovenský úrad bol „efektívnejší“ ako nemecký, pretože na mzdy (a čiastočne aj na kapitál, napr. budovy) majú nemecké úrady vyššie náklady. Naopak, „najefektívnejšie“ by z toho vyšli albánske či moldavské úrady a nemocnice. Ale toto nemá nič s efektivitou. Efektivita je o tom, či z existujúcich zdrojov dokáže inštitúcia vytvoriť viac alebo menej hodnoty. A tu je jeden z kameňov úrazu, ktorý treba ošetriť. Meria sa nejako efektívnosť slovenských nemocníc? Ktorá narába so zdrojmi lepšie a ktorá horšie? Rovno si môžeme odpovedať, že netušíme. Nevieme, aké sú náklady na identické diagnózy v rozdielnych nemocniciach. Systém DRG (ktorý by mal pomôcť, hoci to nie je všeliek) sa „zavádza“ už od začiatku dekády. Kvalitatívne ukazovatele poskytovateľov musí vyrábať tretí sektor (napríklad hodnotenie pôrodníc HPI či rebríčky nemocníc INEKO). Ak sa nejaké dáta zbierajú, tak často za veľa nestoja.

Čo si kupujeme?

Roky sa zle počítala spotreba liekov, bez toho, aby to kompetentných osobitne vyrušovalo. V nemocničných nákazách Slovensko vykazuje také dobré čísla, že predbieha aj najlepšie svetové nemocnice. Áno, tie slovenské nemocnice, na ktorých fotografiách sa baví posledné mesiace celý slovenský internet. Vie sa o tom roky, ale opäť to nikoho nezaujíma. Paradoxne (pre niekoho), prvou lastovičkou je súkromná nemocnica, ktorá sa rozhodla zistiť a zverejniť svoje reálne, oveľa horšie čísla. Predovšetkým však neexistuje informácia o produkte – bezplatnej zdravotnej starostlivosti. Pretože, aj keď je bezplatná, rozhodne nie je bezodná, nejaké hranice má (aj keď neformálne) a vždy mať bude. Je ťažké baviť sa o tom, či sa efektívne poskytuje niečo, čo nevieme zadefinovať. Niekto tvrdí, že štátne nemocnice sú v nevýhode v dôsledku privatizácie niektorých činností (napr. laboratórne vyšetrenia) či pre koncentráciu ťažších prípadov. Iní môžu oponovať, že vďaka vytvoreniu minimálnej siete, do ktorej sa mnohé nemocnice dostali „politicky“, a vďaka ktorej majú isté zmluvy s poisťovňami, či vďaka pravidelnému oddlžovaniu, alebo exekučnej amnestii (ktorá sa opäť dostala do zákona ako prílepok zákona o radiačnej ochrane…) majú, naopak, štátne nemocnice v rukách tromfy. A môžu sa hádať od rána do večera. Meranie výkonnosti a porovnávanie výsledkov tak so zahraničím, ako aj v rámci Slovenska by malo byť samozrejmosťou nielen u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ale aj na úradoch či v školstve.

Martin Vlachynský, SME, 08.09.2018