Dosť bolo školy

Na ekonómii je úžasné, že na základe jednoduchých tvrdení o ľudskom konaní spoznáva pravdy o svete, ktoré laici intuitívne nedokážu pochopiť. Zoberme si dva koncepty: náklady obetovaných príležitostí a marginálne rozhodovanie na základe hraničných výnosov a nákladov.

Ak naozaj rozumiete týmto dvom konceptom, tak vám musí prísť normálne, že existuje niečo ako optimálne znečistenie životného prostredia. Len napísať tento riadok mi spôsobuje určité nepohodlie, keďže viem, že značná časť čitateľov sa hneď ohradí. Ako môže existovať niečo ako optimálne znečistenie? Veď znečistenie je zlé. A zlé veci nechceme. Tvrdiť, že existuje optimálne znečistenie, môže len zlý človek. Ekonóm.

Toto tvrdenie pritom vychádza z úplne jednoduchého poznatku, že každé konanie má náklady obetovaných príležitosti. Racionálne rozhodnutie preto berie do úvahy marginálne (hraničné) zmeny. Celému konceptu ľahšie porozumieme na menej kontroverznom príklade. Zoberme si vašu domácnosť. Aj v nej existuje niečo ako optimálna miera neporiadku. Aj neporiadok je zlý. Nikto nechce neporiadok. Ale on v našich domácnostiach nejako vzniká - hlavne ak tam žijú aj ľudské mláďatá. A tak máme všetci doma nejaký ten „optimálny“ neporiadok.

Mať domácnosť bez neporiadku znamená neustále venovať všetok čas upratovaniu vecí, utieraniu prachu a vysávaniu. Udržovať úplný poriadok by vyžadovalo vysoké náklady obetovaných príležitostí. Ich vynakladanie by neospravedlnilo úžitok z dodatočného poriadku. Ekonóm by povedal, že máte doma takú mieru neporiadku, ktorého hraničné náklady na upratanie sú vyššie ako príjemné pocity z jeho odstránenia. Teda upratujete len do momentu,  keď sú MC < MU (marginal costs < marginal utility, marginálne náklady < marginálny úžitok).

Každý človek má trocha inú úroveň optimálneho neporiadku. A tá sa navyše v čase vyvíja s tým, ako sa menia náklady a výnosy. Napríklad, keď v domácnosti začnú žiť malé deti, zvykne sa posunúť optimálna miera neporiadku v domácnosti výrazne vyššie. Vzrastie produkcia znečistenia a zároveň stúpnu náklady obetovaných príležitostí upratovania neporiadku. Domácnosti s deťmi majú prosto väčší bordel.

Tento text nemá byť o neporiadku ani o znečistení, musel som si však pripraviť mentálnu pôdu. Budem písať o podobne emotívnej téme – o investovaní do vzdelávania. Konkrétne o investovaní vo forme času, ktorý deti trávia v školách.

A rovnako ako pri znečistení, aj tu existuje optimálna miera – optimálny počet rokov školskej dochádzky, nad ktorý je zlé, že deti chodia do školy. Náklady obetovaných príležitostí neospravedlňujú dodatočné benefity. Dúfam, že po krátkej lekcii z úvodu sa nenájde ani jeden čitateľ, ktorý by teraz zatvoril tento text s tým, že jeho autor musí byť zlý človek. Ekonóm.

Napriek tomu, že vzdelávanie je dobré, neznamená to, že chceme vždy čím viac dobrého. V skutočnosti chceme len toľko dobrého, pokiaľ sú hraničné benefity z neho vyššie ako hraničné náklady na posledné „dobro“. MU > MC.

Počet rokov strávených deťmi v školách už jeden a pol storočia rastie po celom svete. V roku 1900 pobudol priemerný Európan v škole asi 2 roky. V polovici 20. storočia to bolo 5,3 roka (v ČSSR 8,3 roka) a momentálne je to okolo 12 rokov. Vo vyspelých krajinách ako Anglicko, Nemecko alebo aj v Európe rekordné Slovensko je to okolo 13 rokov. Napríklad v Južnej Kórei už skoro 14 rokov. To je však priemer. Na Slovensku máme momentálne 40 % mladých ľudí, ktorí chodili do školy 18 rokov.

A teraz tá otázka zlého ekonóma: nie je to príliš veľa? Nie sme už za bodom, kedy hraničné náklady dodatočných rokov navštevovania školy prekonali hraničné benefity získaných vedomostí?

Možno neexistuje jedna rovnaká odpoveď pre všetkých. Ale naozaj potrebujeme, aby skoro polovica ľudí chodila do školy 18 rokov?  Vstupujú do dospelého sveta a začínajú tvoriť hodnoty ako 23 – 24-roční. Nie je to trocha neskoro? Pýta sa človek, ktorý chodil do školy 21 rokov a vychodil aj III. stupeň vysokej školy.

Zdá sa, akoby súčasný systém smeroval k maximalizácii počtu rokov, ktoré dokážeme deti a mladých ľudí udržať v lavici. Nestálo by za to, keby sme začali experimentovať s minimalizovaním potrebného času, za aký dokážeme poskytnúť žiakom potrebné vzdelanie?

Nielenže náklady na jeden rok vzdelávania dosahujú 3 000 až 5 000 eur z verejnej kasy. Čaká nás demografická kríza a starnutie populácie. Už teraz chýbajú ľudia na trhu práce, zväčšuje sa sekera v Sociálnej poisťovni a mladí ľudia stále na neskôr odkladajú zakladanie rodiny a prvé dieťa. Naozaj hraničné benefity posledného roku za lavicou prevyšujú hraničné náklady?

Pokrok bez povolenia, 4.2. 2025