4-dňový pracovný týždeň nie je politická téma

V pravidelných cykloch sa objavujú správy o tom, ako niekde ľudia pracovali kratšie, vyrobili rovnako veľa, dostávali toľko isto a všetko dobre dopadlo. Komentovanie štúdií skúmajúcich štvordňový pracovný týždeň je mediálny evergreen. Ľudsky rozumiem príťažlivosti tejto témy. Ekonomicky však musím varovať pred jej zlou interpretáciou a nesprávnymi odporúčaniami.

Vo všeobecnosti existujú dva typy zamestnancov. Jedni, ktorí predávajú zamestnávateľom svoj čas. A druhý, ktorí predávajú výsledky svojej práce. V praxi samozrejme neexistujú takéto dva ideálne typy, ale nejaký ich mix. Z pohľadu štvordňového pracovného týždňa je však toto delenie užitočné. Tento zamestnanecký benefit má totižto väčšiu šancu fungovať pri druhom type práce, kde zamestnanec predáva výsledok. Pričom nezáleží ani tak na tom, aký čas mu to trvá. To sú typicky práce v kreatívnom biznise, informačných technológiách, finančníctve alebo v reklamnom sektore. Nečudo, že práve toto sú zároveň sektory, v ktorých sa spravidla realizujú štúdie efektov štvordňového týždňa.

Naopak, nápad skrátiť pracovnú dobu o jednu pätinu nefunguje tak dobre v povolaniach, kde zamestnanci predávajú predovšetkým svoj čas. Je fyzicky ťažko možné, aby človek pracujúci v priemysle za pásom zvládol za 4 dni vykonať toľko práce ako za 5 dní. Alebo aby rušňovodič za 4 dni odjazdil toľko ako za 5 dní. Ani ochrankár nestihne za 4 dni strážiť objekt v ekvivalente piatich dní.  Jednoducho existujú povolania, kde je silná korelácia medzi časom stráveným v práci a výsledným produktom. A v prípade týchto povolaní je ťažké očakávať, že skrátenie pracovného času o 20% nebude mať vplyv na výsledok ich práce.

Toto sú však manažérsko-organizačné problémy, ktoré by za normálnych okolnosti nemuseli byť predmetom verejnej diskusie, ale súkromného dohadovania a hľadania optimálnej formy práce za plácu. Podobne ako v prípade množstva iných zamestnaneckých benefitov. Problém nastáva v momente, keď si z tejto témy niektorí ľudia spravia politickú agendu. A zo štúdií, ktoré sa zameriavajú na výsek povolaní robia baranidlo, ktorým chcú do legislatívy presadiť štvordňový pracovný týždeň pre všetkých. To sa nedá označiť inak ako ekonomická negramotnosť. 

Je to ako keby niekto našiel štúdiu o tom, že práca z domu neznižuje produktivitu ITčkárov. A začal na základe toho presadzovať právo pracovať z domu aj pre obkladačov, chirurgov a šoférov autobusov. Tu na prvý pohľad cítime, že to nedáva zmysel. Tieto tri povolania sa zatiaľ nedajú vykonávať spoza klávesnice. V prípade skracovania pracovného času je to však podobné. Len menej do oči bijúce.

Racionálny pohľad na štvordňový pracovný týždeň by mal byť taký, aký máme na väčšinu pracovných benefitov. Teda malo by ísť o výsledok dobrovoľnej dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Nemali by sme dovoliť, aby si z toho spravili tretie strany svoj politický program. To je cesta k populizmu, na ktorej konci sú nezvratné ekonomické škody. Inými slovami chudobnejší svet.

HNonline.sk, 28.2.2023