Ako (ne)pomôcť ekonomike

Tak rýchlo oslavy volebného víťazstva na Slovensku ešte asi neskončili. Z ekonomiky, kde politici lopatou rozdávali sociálne balíčky, zvyšovali príplatky ku mzdám, či zastropovali dôchodkový vek, skočí nová vláda rovno do situácie, keď budú hroziť reťazové bankroty, masové prepúšťanie a rozpočtový deficit, aký sme už roky nevideli.

Vláda bude stáť pred križovatkou  a bude sa musieť rozhodnúť, ktorým smerom sa v prístupe ku kríze vydá.  Budú to politicky drahé a manažérsky náročné, ale účinné kroky, alebo to nevydržia a skĺznu k sérii rýchlych populistických opatrení, ktoré sa na ekonomiku prilepia na dlhé roky a budú ju ťahať dole?

Zodpovedné riešenia sú také, ktoré akceptujú, že nebude možné všetkých zachrániť. Nehovorím samozrejme o pacientoch, ale o firmách. Sociálny štát v minulosti preniesol cez zákonník práce a iné regulácie veľkú časť sociálneho bremena na zamestnávateľov. V normálnych časoch s tým podnikatelia dokážu fungovať, v kritických však nie. Globálna pandémia nie je „prekážka na strane zamestnávateľa“. Štát musí zasiahnuť a prevziať veľkú časť bremena späť na seba. To znamená pokryť aspoň časť mzdových nákladov – alebo akceptovať rozsiahle prepúšťanie.

Takisto prichádza k veľkému narušeniu  toku hotovosti v podnikoch, čo im spôsobí ťažkosti pri platení úverov, či nevyhnutných prevádzkových nákladov. Veľa firiem sa behom chvíle prepadlo do straty, nemajú „sadlo“, z ktorého by štát mohol odrezávať. Preto považujem za správne uvažovať aspoň o posunutí splatnosti niektorých daní a preddavkov.

Takéto opatrenia nebudú lacné. Budú naopak pekelne drahé. Preto zodpovedný politik musí mať jasné rozpočtové priority. Rozdávať sa v najbližšom období nebude, lebo nebude z čoho. To, čo sa rozdávať nedávno začalo, sa musí prehodnotiť a osekať. Musíme byť pripravení na to, že sa situácia môže premeniť aj na finančnú krízu a že rozpočtové deficity nepôjde sanovať v ľubovoľnej výške.

Naopak, zodpovedný politik sa musí vyvarovať dlhodobých zákazov, príkazov a obmedzení. V týchto týždňoch a bez prípravy okúsia chuť toho, aké je to prikázať, čo sa môže vyviezť a čo nie, čo sa má vyrábať, koľko to má stáť a kto si to môže kúpiť. Opojný pocit z toho, že tvojej firme, alebo odvetviu poskytnem dotáciu a jeho zase nie. Lebo to tak cítim! Politik môže nadobudnúť pocit, že ekonomika by vlastne takto mala fungovať stále. Je to obrovské riziko, ktoré si musíme ustrážiť.

Ešte horúca sada spoločných ekonomických opatrení starej a novej vlády vyznieva skôr na tej pozitívnej strane. Ale objavujú sa aj znepokojivé záblesky, ako nápad zregulovať niektoré ceny. Sledujme teda pozorne, čo sa bude diať. Aby nám tu po talianskom scenári nevypukol aj scenár venezuelský.

SME, 24.3.2020