Budúcnosť odpadu v plameňoch

Oblasť odpadového hospodárstva a s ním spojené regulácie sú pre masovú verejnosť zaujímavé asi ako škótska hokejová liga. Pred domom sa im zjavuje auto, ktoré obsah pestrofarebných kontajnerov odváža niekam výmenou za šek, ktorého sumu si len matne pamätáme.

Z pohľadu ekonomiky sa ale fyzický a hodnotový tok odpadov stáva čoraz významnejší a narábanie s ním čoraz zložitejšie. Len samotná administratíva okolo vykazovania odpadov zamotá nejednému podnikateľovi hlavu. Kroky slovenskej vlády v regulácii odpadového hospodárstva budú mať na ekonomiku nezanedbateľný vplyv.

V EÚ sa presadilo niečo nazvané „odpadová hierarchia“. V skratke to znamená „Skládkovanie zlé, recyklácia dobrá“. Niekde medzi tým sa nachádza energetické zhodnocovanie odpadov, teda ľudovo spaľovanie. Zelenou odpadovou nirvánou pre všetky členské krajiny je dosiahnuť nulové skládkovanie a maximum recyklácie.

Lenže je tu problém. Napriek vzletným frázam o prínosoch recyklácie, tá v niektorých prípadoch prináša záporné hodnoty. Teda proces recyklácie (od separácie až po spracovanie odpadu) je drahší, ako výsledný produkt. A to ešte svojou neplatenou prácou výrazne vypomáhajú domácnosti. Problém sa zhoršil, keď Čína prestala odoberať odpadový plast z Európy. Proces separácie tak niekedy znamená, že z jednej kôpky smetí sa spravia štyri kôpky smetí.

Ak bude Slovensko chcieť znížiť skládkovanie k hranici 10%, len intenzívnejším recyklovaním to nedokáže, pretože s niektorým vyseparovaným materiálom jednoducho nie je čo urobiť. Preto ku slovu prichádzajú aj spaľovne.  Tie boli aj témou  diskusie októbrového zasadnutia parlamentnej Komisie pre energetiku a obehové hospodárstvo, ktorého sa zúčastnil aj minister pre životné prostredie Ján Budaj. 

Potešiteľné je, že ministerstvo (hoci nie s nadšením) akceptuje aj úlohu energetického zhodnocovania odpadov. V časoch, keď ešte stále máme elektrárne a teplárne na uhlie, nie je spaľovanie odpadu (napríklad „tuhej ropy“ v podobe plastov) žiaden environmentálny faul.  Pohľad ministerstva na to, ako by to malo vyzerať a kde sú chyby, ale už taký krištáľový nie je.

Na Slovensku sa dnes odpad spaľuje v dvoch spaľovniach (bratislavská a košická) a v cementárňach. Veľká časť (80%) odpadu spáleného v cementárňach je zo zahraničia. Tie inkasujú za tonu spáleného odpadu takmer 100 eur, zatiaľ čo napríklad poplatok za skládkovanie tony odpadu v Rohožníku (obec s veľkou cementárňou) je menej ako 30 eur. Podľa ministerstva by mali cementárne zlacniť poplatky a odoberať primárne (aspoň 60%) slovenský odpad. Nové spaľovne tak nebude treba.

Táto argumentácia pokrivkáva na viacerých nohách. Po prvé, cementárne nie sú charita. Tak ako každý podnikateľ si vyberajú palivo s najlepším pomerom cena/výkon. Zníženie výkupnej ceny za odpad bude znamenať zhoršenie ich súčasnej konkurenčnej pozície.

Po druhé, v cementárňach sa musí spaľovať odpad istej kvality, keďže cementárenské pece potrebujú dosiahnuť až 1600 stupňov Celzia. Je otázne, nakoľko a ako rýchlo dokážu takéto paliva získať z domáceho trhu.

Po tretie, spaľovanie odpadu neznamená, že sme „komínom Európy“, ako zaznelo v diskusii. Nie je ekonomický rozdiel medzi výrobou ocele, ktorá sa následne predá do zahraničia a spálením zahraničného odpadu. Oboje predstavuje export spojený s produkciou emisií. Tie sú však limitované emisnými povolenkami.

Po štvrté, kapacita cementární bude sotva stačiť na pokrytie dopytu po energetickom zhodnotení odpadu, ak bude Slovensko tlačiť na zníženie skládkovania. Ciele EÚ na rok 2035 hovoria o maximálne 10% skládkovaní odpadu a minimálne 65% recyklácií. Niektoré krajiny vrátane Slovenska majú umožnený 5-ročný odklad. Slovensko dnes recykluje dnes 39%, slovenská Stratégia environmentálnej politiky cieľuje 60% do roku 2030 a 25% skládkovanie do roku 2035. Na stole tak je 25% odpadu, čo dnes predstavuje zhruba pol milióna ton, ale s očakávaným rastom množstva odpadu (Slováci dnes tvoria podpriemerné množstvo odpadu, s rastom bohatstva bude rásť) to bude skôr okolo úrovne 700 – 800 tisíc ton. Využitá kapacita cementární je v súčasnosti je do 400 tisíc ton, maximálne možno pol milióna. Maximum na spaľovanie však využijú len vtedy, ak budú predávať maximum cementu. Ak by aj zvýšili dober slovenského odpadu podľa predstáv ministerstva (60%), stále zostane priestor okolo pol milióna ton pre spaľovne. A pozor, hovoríme len o komunálnom odpade, nie priemyselnom.

Pred spálením je odpad nutné upraviť. Výhľadovo tak sektor okolo zberu a spracovania odpadu bude v blízkych rokoch rásť. Niekto tieto investície aj prevádzku bude musieť zaplatiť. Dúfajme teda, že ministerstvo dnešné ani budúce nepodľahnú pokušeniu „poručit větru a dešti“ a umožnia, aby vznikol čo najefektívnejší trh s odpadmi a spojenými službami, s fungujúcimi cenami, ktorý nebude pre slovenskú ekonomiku príťažou.

Trend, 29.10.2020