Kašlime na hru o tróny a lepšie nakupujme vzdelanie

Vo vysokom školstve sa rozbehla hra o tróny v podobe obsadenia správnych rád a právomocí akademického senátu. Pre pozorovateľa z vonku je situácia nejasná. Nie je jednoduché sa vyznať vo všetkých tých orgánoch, ich kompetenciách a postupoch zriaďovania.

Situáciu ešte ďalej znejasňuje fakt, že ťažko určiť, kto je tu ten „zlý“ a „dobrý“. Všetci vieme, že dobré reformy treba a že ak je reforma dobrá, tak bolí zabehaných hráčov systéme. Podľa protestov vysokých škôl je zrejmé, že ministerstvo školstva chystá reformu, ktorá bude bolieť. Lenže každý, kto dával pozor v škole, keď sa učila pravdivostná tabuľka implikácie vie, že z toho vôbec nevyplýva, že ide o dobrú reformu. A všetko nasvedčuje tomu, že toto je ten prípad.

Ministerstvo sa chystá oslabiť vnútorne zriaďované orgány škôl – akademický senát a posilniť správnu radu, v ktorej navyše posilní externý vplyv priamo ministerstva školstva. Jedinou zárukou, že tieto zmeny naozaj povedú k lepším výsledkom je dobrá vôľa a správna voľba ministra – jednej osoby v celom systéme. To je však pre slovenské podmienky extrémne málo.

Slovenská politika sa v pravidelnom rytme vyváženého kyvadla vychyľuje raz jedným, raz druhým smerom. Po každom reformnejšom, odbornejšom ministrovi príde lenivejší a menej kompetentný. Kľúčová otázka tak je, ako ten druhý využije svoje nové právomoci vo forme predlženej ruky v správnych radách univerzít? Budeme potom na vysokých školách viac dbať na národnú hrdosť, dejiny Slovanov a východné trhy? Na Slovensku potrebujeme zákony a pravidlá do zlého počasia. A toto navrhovaná reforma vysokých škôl nespĺňa.

To však neznamená, že nepotrebujeme reformu. Štát by sa však nemal pasovať do roly manažéra, ktorý preberie opraty a začne lepšie riadiť vysoké školy. Ale do roly prieberčivého zákazníka, ktorý nie je spokojný s hodnotou, ktorú dostáva za svoje peniaze.

Koľko platí? Od roku 2009 vzrástli výdavky vysokého školstva na jedného študenta o 250 %. Nebolo to spôsobené len nárastom výdavkov, ale aj poklesom počtu študentov. Keď sa pozrieme na to, aký podiel tvoria výdavky na terciárne vzdelávanie na celkových verejných výdavkoch, tak sme plus-mínus na úrovni priemeru EÚ.

Horšie je to už s hodnotou. Za poslednú dekádu vzrástol podiel mladých ľudí s vysokou školou na dvojnásobok, zároveň však poklesol počet študentov o 40 %, pričom počet fakúlt sa prakticky nezmenil. Výsledkom je, že zatiaľ čo v roku 2010 bolo o 27,6 % viac hlásiacich sa študentov než kapacity vysokých škôl, v roku 2020 dosahoval počet prihlásených len 80 % kapacity. Keď je na trhu vysoká ponuka a nízky dopyt, cena musí ísť dole. Pri bezplatnom vzdelávaní to znamená, že vysoké školy musia znižovať „nefinančnú“ cenu štúdia na vysokej škole. Znižovať náročnosť prijatia na školu a samotného štúdia. Prijímacie skúšky robila kedysi polovica študentov, minulý rok to bola (síce ovplyvnená aj koronou) už len štvrtina.

Za horšiu kvalitu absolventov však nemôžu len školy, ale jednoducho biologické zákonitosti. Keď vyštuduje vysoké školy 20 % najšikovnejších mladých ľudí, dostane sa k titulu v priemere iný ľudský potenciál, ako keď vyštuduje 40 %. A zároveň za centrálnymi plánmi EÚ na výšku podielu vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí nestíha ani ekonomika. Pre všetkých tých ľuďmi s titulmi nie sú odpovedajúce pracovné miesta. Približne každý tretí človek, ktorý absolvoval vysokú školu, išiel počas poslednej dekády pracovať na pozícii, ktorá nevyžadovala vysokoškolské vzdelanie. Inflácia v diplomoch je už viditeľná aj na mzdovom bonuse titulu. Zatiaľ čo v roku 2010 zarobil vysokoškolsky vzdelaný človek priemerne o 60 % viac ako stredoškolsky vzdelaný, minulý rok to už bolo 47 %.

Ako to vyriešiť? Ako som písal, nie manažérsky cez riadenie, ale obchodne - cez nakupovanie. Štát si u vysokých škôl každý rok kupuje vzdelávanie za približne 330 mil. eur. Tieto peniaze tečú na jednotlivé vysoké školy predovšetkým podľa počtu študentov. Tieto počty sú upravované rôznymi koeficientami. Napríklad podľa stupňa vzdelávania, odboru štúdia alebo uplatnenia absolventov. Problém je, že tieto koeficienty sú dnes nastavené slabo alebo rovno zle.

Zle je nastavený koeficient stupňa vzdelávania. Ten školy priamo nabáda, aby svojich bakalárov automaticky posunuli študovať na magisterské štúdium. Za bakalára totižto dostanú len 0,7 resp. 1 násobok sumy, pričom za magistrov až 1,5 násobok. To je presný opak toho, čo slovenské školstvo potrebuje, my sme svetová jednotka v podieli bakalárov, ktorí pokračujú na magisterské štúdium a trávia na školách päť rokov namiesto troch.

Slabo nastaveným koeficientom je aj uplatnenie absolventov. Škola príde len o malú časť peňazí za tých absolventov, ktorí si do 180 dní nenájdu prácu. To však momentálne na Slovensku nie je problém a miera nezamestnanosti absolventov je na nízkej úrovni. Problémom je skôr to, že títo ľudia pracujú na pozíciách, ktoré nevyžadujú vysokú školu a veľkým problémom je miera ekonomickej aktivity mladých ľudí s titulom, ktorá je 78,4 %, pričom priemer EÚ je 87,4 %.

Takže správne „nakúpený“ absolvent, za ktorého by štát mal platiť  výrazne viac peňazí, je taký, ktorý je aktívny, dokončil len bakalárske štúdium a našiel si prácu, ktorá vyžadovala vysokoškolské vzdelanie. Školy, ktoré dokážu produkovať takýchto absolventov napríklad v rámci programu profesijných bakalárov, by mala výrazným spôsobom finančne polepšiť. A naopak školy, ktoré produkujú množstvo inžinierov a magistrov, ktorí pracujú na pozíciách, ktoré nevyžadovali vyšší stupeň vzdelania alebo sú priamo ekonomicky neaktívni, by mali finančne tratiť. To neznamená, že na vzdelanie týchto ľudí by malo ísť menej zdrojov. Dodatočné zdroje by nemali byť poskytované normatívne, na hlavu – ale v podobe výskumných grantov.

Toto je reforma, ktorá môže postupne, evolučne zmeniť to, ako vyzerajú a čo produkujú naše vysoké školy. A tie budú na ňu určite nadávať a protestovať proti nej. Jej výsledkom totižto bude, že niektoré katedry, fakulty alebo priamo celé vysoké školy zaniknú. To je však neoddeliteľná súčasť každej dobrej reformy. Som skeptický voči reforme školstva, kde všetkých doškolíme, viac zaplatíme a dosadíme lepší ľudí; ale žiadna škola sa nezatvorí, nikto nepríde o prácu a všetci ostanú prilepení na svojich stoličkách. Neverím na reformu bez kreatívnej deštrukcie.

SME, 23.11.2021