Kde vzniká pridaná hodnota školy?

Na Slovensku sa diskusia o školstve scvrkáva na trenice o platoch, obsahu a štruktúre dobrého vzdelávania. To je predmetom aj prebiehajúcej reformy v rámci Plánu obnovy.

Už sa deti nemajú učiť orientovať v telefónnom zozname, ale viac experimentovať a základná škola nemá byť delená na dva stupne ale tri cykly. Ani ten najlepší obsah však nepomôže, ak ho škola nevie servírovať. Teda pretaviť štátne dokumenty do kvalitného vzdelávacieho zážitku dieťaťa. Toto je kľúčová téma, o ktorej sa príliš nediskutuje.

Na jednu stranu je to pochopiteľné. Štát a odborníci, ktorí v ňom ťahajú za páky, nemajú také kapacity, know-how a ani nástroje pomôcť školám servírovať vzdelávanie, ako majú pri predpisovaní jeho obsahu. To je niečo, čo majú robiť lokálni zriaďovatelia a samotní riaditelia škôl. Ale očividne tu nefunguje všetko, ako má.

Na Slovensku sme zvyknutí na štandardnú štruktúru manažovania a organizovania školy. Každý má svoj piesoček, kde šéfuje a ostatní sa mu do toho príliš nestarajú. Riaditeľ rieši prevádzku, ekonómka administratívu, školník opravy a učiteľky vyučovanie. Raz za čas sa stretnú na porade, kde riešia prípadné akútne problémy, ale systém fungovania je nemenný ako voľba pápeža.

Táto monokultúra fungovania škôl však nie je prírodný zákon. Vo svete existuje veľká diverzita v prístupoch ako servírovať dobré vzdelávanie. Inými slovami diverzita v dôraze na to, kde vzniká pridaná hodnota.

Existujú školy, ktoré investujú do vytvorenia prepracovaného kurikula, kde všetko vzdelávanie na seba nadväzuje a je pevne ukotvené v harmonograme, ktorý musia učitelia dodržiavať. Avšak v samotnom procese výučby majú učitelia veľkú voľnosť. Môžu si učiť, ako chcú. Kontrola ich práce sa realizuje na úrovni testovania žiakov, či ich vedomosti odpovedajú plánu. Hlavná pridaná hodnota takýchto škôl je v ich informačno-testovacom systéme, ktorý zaznamenáva a hodnotí vývoj vzdelávanie žiakov. Takto funguje napríklad sieť súkromných škôl Sabis, ktorá ma po celom svete 70-tisíc žiakov.

Ďalšia úspešná sieť škôl odmieta pevné stanovovanie kurikula a neustále testovanie učiteľov. Vsádzajú skôr na vysokú kvalitu ľudského kapitálu. V takýchto školách je hlavná pridaná hodnota v starostlivom výbere a intenzívnom tréningu budúcich riaditeľov. Vyberajú len najlepších a tých potom počas dvoch rokov naučia všetko, čo musia vedieť o manažovaní školy. Majú množstvo praktického vzdelávania, počas ktorého navštívia nespočetne fungujúcich škôl, kde sa zžijú s kľúčovými princípmi siete. Neskôr títo lídri už na svojich školách podobne pristupujú aj pri výbere vlastných učiteľov. Šancu učiť dostanú len silne motivovaní učitelia s výbornými predispozíciami a ochotou veľa a dlho pracovať. Toto je spôsob ako vzniká pridaná hodnota v sieti škôl KIPP, ktorá vzdeláva viac ako 120-tisíc žiakov.

Iné siete škôl idú na to opačne. Nekladú taký dôraz na ľudský kapitál, ale skôr na systém v rámci, ktorého učitelia a riaditelia pracujú. Tieto školy majú prísne stanovený celý proces výučby na každej vyučovacej hodine. Ako aj protokoly kontroly a spätnej väzby práce učiteľov od vedúcich pracovníkov. Na týchto školách sú učitelia skôr v úlohe hercov, ktorí musia zvládnuť svoj scenár s čím im pomáhajú priamo na hodinách mentori. To sieti umožňuje zamestnávať aj menej skúsených, nadaných a motivovaných učiteľov a pritom poskytovať kvalitné vzdelanie. Pridaná hodnota týchto škôl je v podkladoch a procesoch, v rámci ktorých pracujú riaditelia aj učitelia. Príkladom takejto školy je súkromná sieť Success Academy, kde chodí 60-tisíc žiakov.

Navyše existujú aj rôzne kombinácie týchto prístupov. Napríklad Češka Olga V. Block založila v USA sieť škôl BASIS, ktorá má momentálne 20-tisíc žiakov a využíva mix princípov prvého a druhého modelu. Kladú dôraz na pevný harmonogram obsahu vzdelávania, dávajú učiteľom dostatok voľnosti, ale zároveň od nich vyžadujú vysoké pracovné nasadenie.

Jednoducho, neexistuje jeden správny model fungovania školy. Rovnako ako neexistuje jeden správny model fungovania reštaurácie, nemocnice alebo maloobchodu. Tieto príklady neuvádzam ako konkrétny návod pre slovenské školstvo. Uvádzam ich ako inšpiráciu k zamysleniu sa nad tým, ako sa u nás diskutuje o manažovaní a organizovaní škôl. Kde vzniká pridaná hodnota na slovenských školách?

Pozor, odpoveď na túto otázku nemá byť konkrétny model. Ale zadefinovaný proces, ktorý pomôže objavovať ako správne servírovať vzdelávanie. To, čo potrebujeme je, že rôzni ľudia môžu skúšať rôzne spôsoby a z ich okolia dostávajú spätnú väzbu, či sa im darí, alebo to majú zabaliť. V slovenskom školstve nám chýbajú obe tieto veci. Nemáme ani diverzitu ani spätnú väzbu. Prevládla tu monokultúra fungovania škôl. Dokiaľ nevyriešime tento problém v školstve, môžeme prepisovať dokumenty donekonečna.

.týždeň, 16. jún 2023