Kto nemocniciam nakúpi robotov

Pred časom uplynulo od prvej robotickej operácie v slovenskej nemocnici 10 rokov.

Banskobystrická nemocnica už dokonca odvtedy stihla pôvodného robota vymeniť hneď za dvoch nových. Niekoľko novinárov sa ma pri tej príležitosti spýtalo, že či by teda roboty nebolo vhodné nakúpiť do viacerých nemocníc. Moja odpoveď bola „neviem“.

A nevie to nikto. Ak by sme žili v rajskej záhrade, odpoveď by automaticky bola „áno“ vždy, ak by investícia prinášala väčší, ako nulový zisk. Ekonomické rozhodovanie sa však deje vo svete obmedzených zdrojov (ďakujem vám, Adam s Evou!). Mala by nemocnica kúpiť chirurgického robota? Nové CT? Vymaľovať pavilón? Zvýšiť mzdy sanitárov? Vybrať si môžeš len jednu možnosť!

Vo väčšine sektorov by sme takéto rozhodovanie nazvali podnikateľským objavovaním. V komplexnom svete, kde každá akcia vyvolá zložitú protireakciu, sa nedá postupovať len podľa univerzálnych tabuliek. Vždy závisí od konkrétneho času, miesta, okolností a cieľov. Áno, na rozhodovanie sa dajú použiť rôzne nástroje, vrátane spomínaných tabuliek. Nikdy sa však  nimi nedá odstrániť neistota. Preto existujú zisk aj strata, rast aj bankrot. Tí, ktorí sa rozhodujú lepšie, prežívajú. Tí, ktorí rozhodujú systematicky horšie,  padajú.

Používať takúto argumentáciu v zdravotníctve je však kacírstvo. Väčšina voličov uverila, že o ich zdravie sa lepšie postará byrokratický systém riadený politikmi, ako systém, v ktorom je pacient zákazníkom. Kritický rozdiel medzi oboma systémami je nasledovný. V zákazníckom systéme je pri rozhodovaní dôležité sledovať, čo sa deje dole – ako budú na rozhodnutie reagovať zákazníci? V byrokratickom systéme je kľúčové pozerať hore – ako na moje rozhodnutie zareagujú tí nado mnou?

Voči napísanému môžete vzniesť dve zásadné námietky. Nesprávajú sa byrokraticky aj mnohé korporácie? Áno, samozrejme, veď je o tom nejeden satirický seriál, či komix. Avšak na konkurenčnom trhu platí, že firma, ktorá stratí kontakt so zákazníkmi, ide z kola von (ak ju nezachránia eurofondy, či dotácie). Korporátna byrokracia je uväznená vo svete zákazníkov.

Druhá námietka – nie je samotný iniciatívny nákup robota štátnou nemocnicou popretím vyššie napísaného? Nie je, pretože nákup robota mal nulový vplyv na dlhodobé finančné postavenie nemocnice. Tá je naďalej závislá od oddlžovania. Inak povedané, je úplne jedno, či robot ušetril milión, alebo prerobil milión. Nemocnica by do žiadosti o oddlženie jednoducho len napísala o milión viac, alebo menej. Nákup nemal vplyv ani v kontexte investičnej stratégie. Napríklad o rekonštrukcii nemocnice nerozhoduje to, či má vedenie nejakú stratégiu (v ktorej sú, alebo nie sú roboty), ale čisto od politického rozhodnutia ministerstva a vlády. A do tretice, dopad nákupu na financie či spokojnosť pacientov nemá nijaký vplyv na životnosť manažmentu. Veď po voľbách sa musela porúčať aj pomerne populárna a výsledkovo uznávaná riaditeľka.

Čo s tým? Rozsiahla privatizácia štátnych nemocníc asi nebude tak skoro na programe dňa. No netreba sa vzdávať, o odtrhnutie od politiky sa treba aspoň pokúsiť. Prvým krokom je transformácia nemocníc na obchodné spoločnosti. Formát príspevkovej organizácie je vhodný tak na školskú družinu, nie podnik s tisíckami zamestnancov a stámiliónovými obratmi. Druhým krokom je finančná autonómia. Roky budovania kapitálového dlhu sa bez kapitálovej injekcie nedajú odmazať. Ak nerátame možnosť vstupu investora, ponúka sa historická príležitosť v podobe Plánu obnovy. Z tohto nešťastného programu má aj tak putovať nemalá čiastka do štátnych nemocníc. Tak spravme z toho aspoň príležitosť. Využime tieto zdroje ako štartovací kapitál pre „nové“, autonómne nemocnice, ktoré si samé rozhodujú o dlhodobých investičných prioritách. Tak, ako sa pri automobilkách nepýtame, či a kto im má kúpiť zváracie roboty (a nerobí to pre nich minister hospodárstva), tak by sme sa nemali pýtať ani na chirurgické roboty.  

Ostáva otázka, ako dosiahnuť nielen finančnú, ale aj politickú nezávislosť. Tu správna odpoveď neexistuje, veď práve politická závislosť je jedným z dôvodov, prečo sú štátom riadené podniky vždy tri kroky pozadu za súkromnými. Neostáva iné, ako oddelenie manažmentu od politiky simulovať zložitou schémou zákonných kontrolných mechanizmov, či zapojením viacerých aktérov (napr. regiónov, univerzít) do rozhodovania o zmenách vo vedení. A následne sledovať také „nepekné“ ukazovatele ako zadlženosť, investície, návratnosť, zisk a ďalšie. Bude to stále len simulácia, ale niekde začať treba.

Blog SME, 12.5.2021