Kto v zdravotníctve má dostať viac?

Na konci každého roka nastupuje veselé obdobie schvaľovania rozpočtu verejných financií. Týždne a mesiace naťahovačiek o príjmy, výdavky, kapitoly. Rozpočet zdravotníctva býva tradične najväčším problémom.

Problém prvý – celková suma. Hoci výdavky na zdravotníctvo každoročne rastú (za posledných 10 rokov narástli o 40 %, kým HDP o 15 %), vždy je v rozpočte diera. Ministri financií radi podstreľujú skutočné náklady politických opatrení (rekreačné poukazy, zvyšovanie miezd), ignorujú riziká na strane odvodových príjmov a nemajú zmapované zmeny, ktoré sa v rezorte dejú (nové lieky, vývoj kapitálovej diery...).

Problém druhý – rozdelenie celkovej sumy. Ministerstvá financií a zdravotníctva si vždy spolu v rozpočte nakreslia programové kolónky, do ktorých umiestňujú financie. Toľko špecialistom, toľko na lieky, toľko nemocniciam. Lenže môžu si písať čo chcú, keď prídu predstavitelia nemocníc za poisťovňou, že potrebujú minimálne toľko a toľko peňazí (lebo napríklad musia zaplatiť zamestnancom rekreačné poukazy) a že inak nepodpíšu zmluvy, tak poisťovňa (väčšinou) zaplatí a neobzerá sa, koľko že to tie ministerstvá napísali do kolónky s názvom „nemocnice“.

Vláda z toho bola vždy nešťastná, pretože vláda chce vládnuť. Chce rozhodovať o každom eure, byť štedrým sultánom, za ktorým chodí trh a ponížene si pýta peniažky. Preto vláda schválila zmenu zákona o poisťovniach, ktorá doterajší systém stavia na hlavu. A urobila to typickým spôsobom, teda úplným odignorovaním toho, ako v realite funguje sektor.

O čo ide? Vznikne komisia 9 pomazaných hláv (všímate si, ako súčasná vláda miluje komisie?), ktoré rozhodnú o tom, koľko peňazí sa má v zdravotníctve na čo minúť. To by ešte nebola žiadna novinka, veď tak to bolo aj doteraz, akurát to nikoho k ničomu nezaväzovalo. No po novom budú tieto čísla pre zdravotné poisťovne záväzné. Ak neminú napríklad na nemocnice toľko, koľko rozhodne komisia, majú (finančný) problém.

Odhliadnime nateraz od podružných dôvodov, prečo je takýto krok chybou (napríklad rozdielne kmene poisťovní, ktoré potrebujú rozdielnu štruktúru zdravotnej starostlivosti). Pozrime sa na ten hlavný dôvod, prečo je tento krok ďalšou ranou pre slovenské zdravotníctvo.

Tento systém je snahou zaviesť tvrdé centrálne plánovanie do slovenského zdravotníctva. Ale čo je najväčším problémom centrálneho plánovania už od čias Karla Marxa? Kalkulácia! Dopyt aj ponuka sú dynamické veličiny, neustále sa menia v čase aj priestore. Informácie o potrebách a možnostiach ich uspokojenia sú roztrúsené medzi tisíckami poskytovateľov a miliónmi pacientov. Potrebné sú delikátne nástroje ako podnikateľské objavovanie či trhové ceny, aby obmedzené zdroje plynuli tam, kde ich je najviac potreba a nie inam.

Tieto argumenty môžete prehlásiť za neoliberálne bľabotanie o neviditeľnej ruke trhu. Zdravotníctvo je „iné“, tam majú rozhodovať študovaní odborníci a excelové tabuľky. No budiž, nejdem sa v týchto riadkoch hádať. Ale aj ten centrálny plánovač musí z niečoho vychádzať, keď chce zdroje rozdeľovať do rozpočtových kolóniek. No a tu je ďalší problém.   

V slovenskom zdravotníctve neexistuje definícia nároku, dostupnosti či kvalitatívne ukazovatele, neexistujú žiadne hmatateľné ciele ani krátkodobé ani dlhodobé (ak nerátam neuchopiteľné metaciele ako odvrátiteľná úmrtnosť). Neexistuje mapovanie prichádzajúcich trendov, neexistuje dlhodobá práca s dátami ani pri tých najzávažnejších diagnózach, neexistuje nič. Centrálny plánovač má ruky dokonale prázdne.

Teda, nie úplne. Má informácie o tom, koľko sa v jednotlivých kolónkach minulo v minulosti a má lobistov klopkajúcich na dvere s jasnými finančnými požiadavkami. Nemocnice budú tvrdiť, že potrebujú viac, lebo sa rozpadajú, všeobecní potrebujú viac, lebo oni sú tým spájacím ohnivkom, lekárne potrebujú viac, lebo majú zlé hospodárske výsledky, na inovatívne lieky treba dať viac, lebo onkologickí pacienti si robia zbierky... Každý je dôležitý, všade treba viac. S týmto bude centrálny plánovač pracovať. A tak to aj dopadne.

Slovenský poistenec nepotrebuje rozpočtové chlieviky. Pacientovi je úplne jedno, či poisťovňa splnila výdavkový plán ministerských plánovačov na 97 % alebo na 103 %. Pacient potrebuje jasný rámec – za to, čo zaplatím, mám nárok na toto, tu a vtedy a v takej minimálnej kvalite. Poisťovňa, sprav to! Bohužiaľ, v stanovení tohto rámca slovenskí politici dlhodobo zlyhávajú. O to viac sa následne snažia o priamy „manažment“ všetkých a všetkého.

Blog SME, 1.12.2020