Nepotrebujeme zmeniť obsah, ale pravidlá hry v školstve

Keď sa na Slovensku povie „reforma školstva“, politici a úradníci automaticky otvoria zásuvky, vyberú z nich štátne vzdelávacie programy a začnú ich prepisovať. K tomu pridajú a uberú vyučovacie hodiny niektorých predmetov, alebo inak rozdelia vzdelávanie – napríklad zo stupňov na cykly. Tieto reformy spravidla pripravujú a implementujú ľudia, ktorí sú výborní a oddaní pedagógovia, didaktici a odborníci na vzdelávanie. A logicky sa tak sústredia na to, v čom sú najlepší. Ako nastaviť správny produkt – obsah a formu vzdelávania.

Toto je však veľmi úzky pohľad na reformu. Tie skutočne dôležité veci sa totiž odohrávajú na úplne inej úrovni školstva. Konkrétne na úrovni nastavenia pravidiel hry. Kto je za čo zodpovedný, kto má aké právomoci o čom rozhodovať a kto to všetko a ako kontroluje. Toto sú kľúčové parametre, ktorých nastavenie sa na Slovensku nemenilo dekády, a čo je horšie, dlhodobo nie sú správne nastavené. Viaceré iniciatívy v minulosti upozorňovali na túto úroveň problému.

Tento zjednodušujúci pohľad na to, čo znamená „reformovať školstvo“, vidieť aj pri diskusiách o inšpiráciách zo zahraničia. Veľa strán papierov sa popísalo o tom, ako by sme mohli prebrať mnohé aspekty fungovania fínskeho školstva. Napríklad nízky dôraz na testy, známkové a domáce úlohy. A väčší dôraz na projektové, interaktívne učenie, dlhšie prestávky a nahradiť memorovanie učením sa myslieť kriticky a spolupracovať v skupinách. Tak ako to robia vo Fínsku!

To je však ako začať stavať dom diskusiou o výbere správnych okien do obývačky. Najskôr musíte dobre navrhnúť základy domu, nosné priečky a vhodnú strechu – až potom má zmysel začať riešiť detaily interiéru.

Naším cieľom by nemalo byť importovať správny obsah a formu vzdelávania. Lebo to, čo je „správne vzdelávanie“, závisí od mnohých miestnych a kultúrnych faktorov. Vo vzdelávaní nefunguje CTRL+C a CTRL+V. Mali by sme sa sústrediť skôr na importovanie alebo skôr inšpirovanie sa správnymi pravidlami hry. A tie nám následne umožnia generovať náš vhodný mix obsahu a formy vzdelávania, ktoré bude fungovať pre naše podmienky a požiadavky.

Tu by sme sa mohli pozrieť na holandské školstvo. Ide o jeden z najstarších a najprepracovanejších vzdelávacích systémov v Európe. Holandské „pravidlá hry“ sú výsledkom storočia trvajúceho vývoja. Dnešný stav „pravidiel hry“ je charakteristický troma kľúčovými faktormi:

Holandsko má zo všetkých krajín OECD školstvo s najvyššou mierou autonómie škôl a ich zriaďovateľov. Táto autonómia sa týka všetkého od obsahu a formy vyučovania cez manažment ľudských zdrojov a financií až po fungovanie a organizovanie školy. Školy a školské rady tu rozhodujú o vyše 90 percentách aspektoch fungovania školstva a zvyšok riešia samosprávy v spolupráci so štátom. Samotný štát riadi 0 percent. V Holandsku tak napríklad nemajú jedno štátne kurikulum. Alebo štát nerozhoduje o časových dotáciách pre jednotlivé predmety. A financie dostávajú v jednom balíku a samy školy sa rozhodujú, ako ich použijú.

Druhým dôležitým aspektom fungovania holandského školstva je vysoký podiel súkromných škôl. V krajinách OECD navštevuje verejné školy v priemere 82 percent žiakov. V Holandsku je to len 36,5 percenta. Holandsko tak patrí medzi krajiny s najvyšším podielom súkromných škôl vo svete. Väčšinu z nich tvoria náboženské školy, ale s výrazne inou štruktúrou riadenia, než sme zvyknutí u nás. Školy tam spravidla nezakladajú cirkvi a ich oficiálne organizácie. Ale ide skôr o nezávislé skupiny rodičov a odborníkov na vzdelávanie, ktoré založia školu, vytvoria správnu radu a konkrétni ľudia nesú zodpovednosť za fungovanie škôl. Je tam tak slabšie puto na cirkev a silnejší vplyv ľudí priamo zakladajúcich a zodpovedných za školu.

Ešte aj tri štvrtiny verejných škôl prešli v Holandsku organizačnou reformou a ich manažment prešiel z municipalít pod nezávislé správne rady miestnych nadácií. Ľudia vo vedení holandských škôl potom majú všetko, čo potrebujú, aby sa školám darilo. Majú priestor a možnosti (vysoká autonómia) a majú motiváciu (sú priamymi správcami školy a nesú zodpovednosť za jej výsledky a fungovanie).

Tretím kľúčovým faktorom je efektívne nastavená školská inšpekcia. Tá má v Holandsku dlhú históriu – funguje už od roku 1801. Dnes táto inštitúcia funguje na základe princípu „na riziku založenej“ inšpekcie. To znamená, že každý rok vypracuje inšpekcia rozsiahlu analýzu, na základe ktorej identifikuje rizikové školy.

Táto analýza využíva viacročné dáta celonárodných testovaní žiakov, ktoré upravuje o rôzne socioekonomické vplyvy, ale aj informácie o sťažnostiach rodičov a medializovaných problémoch škôl. Na základe tejto analýzy potom inšpekcia navštevuje tie školy, ktoré zlyhávajú a v ktorých existuje najväčší potenciál na zlepšenie. A nielen navštevuje, ale hlavne pripravuje spolu s nimi a ich zriaďovateľmi ozdravný plán, ako škole pomôcť zlepšiť výsledky, zadefinujú konkrétne kroky, ktoré je potrebné spraviť, a parametre, ktoré sa budú vyhodnocovať a sledovať. Takto sa inšpekcii podarilo výrazne znížiť podiel zlyhávajúcich škôl, ktorých žiaci dosahujú veľmi zlé výsledky.

Porovnajte si to so Slovenskom. Tu sú pravidla hry vo všetkých troch aspektoch nastavené presne opačne. Štát u nás podľa dát OECD priamo manažuje takmer 50 percent aspektov fungovania škôl. Naši politici sa nevedia vzdať predstavy, že mikromanažujú vzdelávací zážitok pre 600-tisíc detí. Taktiež vyše 90 percent žiakov navštevuje verejné školy, ktoré zriaďujú obce a mestá. Za ich zriaďovanie sú zodpovední lokálni politici, ktorí skôr riešia chodníky, kanalizáciu, cesty či miestny futbalový tím než kvalitu manažmentu svojej školy. A čo je horšie, ich horizont uvažovania je prísne ohraničený volebným obdobím.

No a Štátna školská inšpekcia naháňa hrôzu priemerným školám, kde kontroluje procesnú a regulačnú stránku vzdelávania. Ale zlyhávajúcim školám, ktoré rok čo rok nedokážu svojich žiakov naučiť základné gramotnosti, sa vyhýba ako čert krížu. A keď je na to inšpekcia upozornená, tak tvrdí, že nemá dostupné dáta a musí šetriť benzínom. To je tragédia nášho školstva v jednej vete.

Toto je úroveň školstva, ktorá potrebuje reformné snaženie ako soľ. Potrebujeme zmeniť pravidlá hry. Pohrávanie sa so štátnym kurikulom je možno pedagogicky a didakticky zaujímavé. Ale pre prakticky vývoj budúcnosti vzdelávania na tritisíc školách sú oveľa dôležitejšie správne nastavené pravidlá hry. Potrebujeme prechod od rakúsko-uhorského modelu školstva založeného na filozofii „rozkazuj a kontroluj“ („command and control“) k manažmentu 21. storočia, kde školy riadia ľudia so zodpovednosťou za ich kvalitu a systém sa zakladá na dôvere a autonómii, no zároveň preveruje výsledky tých, ktorí ju zrádzajú.

Denník N, 23.10.2023