Hodnota za recykláciu

Čína výrazne obmedzila dopyt po vyseparovaných plastoch zo sveta a tie sa v posledných mesiacoch čoraz viac hromadia naprieč členskými štátmi EÚ. Tie drahocenné suroviny, krvopotne zachraňované z našich smetných košov, zase až tak drahocenné nie sú. Európske romantické predstavy o obehovej ekonomike dostali nepríjemnú ranu od reality.

Recyklácia je nevyhnutnou súčasťou našich každodenných životov. Špinavú košeľu nezahodíme, ale operieme a vyžehlíme. Defekt na pneumatike dáme opraviť, miesto kupovania novej gumy. Do fľaše od kečupu zavaríme bazový sirup.

Prečo to robíme? Vieme si porovnať náklady z tejto činnosti a výnosy z nej. Vo vyspelom svete však v posledných desaťročiach víťazí politické rozhodnutie, že každý kus odpadu je vzácny a treba ho zachrániť. A to aj za tú cenu, že minieme viac zdrojov na záchranu, ako zachránime. V recyklačných centrách sa tak kopia tony zachránených plastov, papiera a sklenených črepov.

Na obhajobu totálnej recyklácie sa používajú dva argumenty. Jeden tvrdí, že zdroje sú obmedzené a treba ich zachrániť za každú cenu. Na obmedzenosť zdrojov máme ale dobrý nástroj – ich trhovú cenu. A tá nám naznačuje, že kým napríklad kovy, alebo priemyselný plastový odpad má zmysel recyklovať, pri odpadoch z domácnosti je táto matematika náročnejšia. Nezdá sa, že by trh mal zúfalý nedostatok piesku, či celulózy. Recyklácia je vo svojej podstate len iná forma ťažby. Tiež potrebuje stroje, budovy a ľudskú prácu. Miesto baní „ťaží“ v smetných košoch.

Druhý argument je v skládkach. Skládky sú vraj apriori zlá vec a mali by sme obetovať ľubovoľné množstvo zdrojov na to, aby skládky zanikli. Skládky sú však vo svojej podstate len obyčajné stavby, ako diaľnica, supermarket, alebo bytovka. Ak by domácnosti na Slovensku pokračovali v súčasnej úrovni tvorby zmiešaného odpadu, za 70 rokov by naplnili 75-metrovou horou odpadu zhruba plochu závodu Land Rover. Oproti tým spred 50 rokov nespôsobujú väčšie problémy svojmu okoliu ako benzínová pumpa, alebo parkovisko. Znečistenie lesov, či oceánov je problém morálky, nie skládok. Čím drahšie bude zbavovať sa odpadu, tým bude motivácia na nelegálne konanie vyššia.

V tejto téme prevládajú emócie, nie princíp hodnoty za peniaze. To je škoda. Pri predchádzaní plytvania zdrojmi by sme totiž nemali začať nedojedenými taniermi, ale politikami.

HN, 26.2.2018