Bola raz jedna miliarda

Vlády sa menia, zlé hospodárenie s verejnými financiami ostáva. Sú voliči hlúpi? Nedokážu vybrať tých správnych politikov? Nie. Ale vesmír verejných výdavkov je tak vzdialený a iný, že drvivá väčšina voličov nemá šancu nahliadnuť na jeho komplexnosť. Ich úplné naštudovanie a pochopenie by voličovi za jeho investovaný čas dalo jediné – hnev a nervy v kýbli.

Toto je príbeh bankového odvodu. Bol zavedený v roku 2012 pod zámienkou globálnej finančnej krízy, čo bola v tých časoch asi tak univerzálna výhovorka na všetko, ako je dnes pandémia. Jeho špecialitou nebola len sadzba (ktorá podľa bankovej asociácie bola najvyššia v Eurozóne) ale aj to, že bol uvalený na depozitá. Zdaňoval teda priamo vklady ľudí.

Aj kvôli legislatívnym prekážkam sa vtedajšia vláda neodvážila spraviť z tohto odvodu rovno príjem štátneho rozpočtu a okato ho prejesť. Peniaze sa zbierali do akéhosi rezolučného fondu, ktorý mal slúžiť na záchranu bánk v kríze. Postupne tam takto natiekla asi miliarda eur. No, natiekla – ale len účtovne.

Tu sa dostávame do situácie, keď sa aj vzdelaný volič s prehľadom začne strácať. Vlády totiž miliardovú  hotovosť od bánk postupne prejedli (napríklad sa použil aj na záchranu Váhostavu), ostal o nej len účtovný záznam. Ubudnutím aktív (hotovosti) sa zvýšil čistý dlh Slovenska. Ale ten sa pre potreby dlhovej brzdy zatiaľ nevyhodnocuje. Hrubý dlh nestúpol a to bolo pre politikov dôležité – mohli míňať a nespustiť pritom dlhovú brzdu.

Keď v roku 2019 prišiel návrh tento odvod zdvojnásobiť, banky sa už naštvali a začali odvod riešiť s ústavným súdom. Diskriminačne zdaniť jeden sektor nie je úplne v poriadku ani podľa slovenských zákonov a neboli bez šance na úspech. Nová vláda preto v roku 2020 s nimi spravila dohodu. Bankový odvod zrušila. Banky sa akože za to zaviazali viac úverovať slovenské firmy (v skutočnosti sa musia riadiť pravidlami risk manažmentu a nemajú to moc ako ovplyvniť)  a vláda peniaze akože previedla do Rozvojového fondu Slovenska, ktorý sa vzápätí stratil v prachu dejín, spolu s (ne)existujúcou miliardou. 

Prečo vlastne tento už takmer zabudnutý príbeh vyťahujem? Verejná správa si vie k novým daniam vymyslieť množstvo pekných príbehov, prečo musia byť. Realita je však taká, že tie príjmy následne skončia v bezodnom kotle verejných financií. Najnovšie tu máme príbeh o potrebe „zmeny daňového mixu“. Ja sa obávam, že aj teraz je skutočný príbeh ten istý – viac príjmov pre štát.

HN, 22.3.2021