Keď štát naháňa svoj chvost

Nepríjemný vzostup nezamestnanosti v posledných mesiacoch je nútená vo zvýšenej miere adresovať aj vláda.

Zverejnenie januárovej evidovanej nezamenostnanosti na úrovni 14,8% znamená, že ku koncu roku zamestnávatelia skutočne prepúšťali. Či sa dočkáme jej poklesu vďaka sezónnym prácam, ako vláda dúfa, alebo bude aj naďalej rásť, prezradia ďalšie mesiace.

Vláda na svoju obhajobu tvrdí, že za vyššiu nezamestnanosť nemôžu jej konsolidačné opatrenia (rozumej vyššie daňovo-odvodové zaťaženie), ale kríza. Zamestnávatelia však neprijímajú a neprepúšťajú pracovníkov na základe článkov o kríze, ale na základe zdrojov, ktoré majú k dispozícii. A týchto zdrojov je po zvýšení dane z príjmu právnickych osôb, zvýšení odvodového zaťaženia a novele Zákonníka práce, ktorá predražuje prepúšťanie (a tým pádom zvyšuje náklady, s ktorými treba rátať už pri zamestnávaní), čoraz menej.

Vláda bojuje s (ne)zamestnanosťou

Tohto faktu si je vedomá aj vláda. Sama totiž pripravuje programy, ktoré majú vybraným zamestnávateľom dotovať náklady na zamestnancov. Jedným z takýchto projektov je aj preplácanie nákladov na zamestnanca autodopravcom, ktorého cieľom bolo zníženie nezamestnanosti mladých do 29 rokov. Na program boli vyčlenené prostriedky vo výške 10 miliónov eur a rátalo sa s vytvorením 2 000 pracovných miest. Výsledok? Za tri mesiace existencie projektu sa vďaka nemu zamestnalo 12 ľudí.

Ministerstvo práce vidí jasnú príčinu neúspechu – kríza. Aj tak však plánuje nevyčerpané finančné prostriedky presunúť do iných programov na podporu zamestnanosti. Vláda tu prejavuje zvláštny zmysel humor. Na jednej strane zvýšila daňovo-odvodové zaťaženie, ktoré predražuje zamestnávanie a obmedzuje tvorbu pracovných miest, na druhej strane ale z týchto daní financuje programy, ktoré majú vytváranie miest dotovať. Najprv teda zviazala podnikateľom pri zamestnávaní ruky a teraz sa snaží vybraným z nich špagát rozrezať. Nevie však ktorým.

Kto chce 10 miliónov?

Natíska sa preto otázka, či by predsa len nebolo lepšie zachovať nižšiu mieru daňovo-odvodového zaťaženia a zrušiť podobné programy zamestnanosti. Podnikateľský sektor na rozdiel od štátneho totiž málokedy rieši problém, že má na účte zbytočných 10 miliónov eur, a nevie, čo s nimi.

Podobným návrhom z dieľne ministerstva práce je návrh na 2 tisíc eurovú províziu agentúre spolupracujúcej s úradom práce, ak nájde uchádzačovi o zamestnanie pracovné miesto. Otázkou ostáva, čím su dnes vlastne úrady práce, ak nie štátnym nástrojom spájajúcim dopyt po práci (zo strany zamestnávateľov) s jej ponukou (zo strany uchádzačov).

Navyše, pri takmer 15% nezamestnanosti a desiatkami uchádzačov pripadajúcich na otvorenú pracovnú pozíciu firmy skutočne nemajú problém nájsť nového pracovníka. V prípade vysokokvalifikovaných špecialistov môžu využiť služby personálnych agentúr už dnes. Špecialisti však nepatria ku skupine ľudí, ktorá by potrebovala pri svojom uplatnení pomoc od štátu.

Navrhované riešenie preto neadresuje podstatu problému súčasného trhu práce, ktorým je nedostatočné vytváranie pracovných miest. Tieto nevznikajú aj kvôli vysokým nákladom práce predražovanými odvodmi.

Neúspech programov na podporu zamestnanosti je praktickou ukážkou toho, že pracovné miesta vytvára súkromný sektor tam, kde je to rentabilné. Ak chce štát skutočne zvýšiť zamestnanosť, mal by túto rentabilitu podporiť znížením zaťaženia práce. Začať môže u nízkopríjmových skupín, ktoré majú najväčší problém sa zamestnať.

Prostriedky na odvodové úľavy môžeme hľadať nielen v zastavení chronického plytvania vo verejnej sfére, ale tiež zrušením programov hasiacich problémy, ktoré vznikajú z potreby ich financovania.