Emisie, alebo peniaze!

Balík štyroch miliónov eur na „podporu využívania obnoviteľných zdrojov energie v domácnostiach“ sa rozobral za jediný deň.

Vyzerá to, že zaujímavú časť tohto balíka získajú zákazníci, ktorým elektrinu alebo plyn dodáva ZSE. Tento dodávateľ totiž kontaktoval tisícky zákazníkov a ponúkol im vypracovanie projektu na kľúč, pozbieral potrebné údaje a v deň spustenia nasadil 27 brigádnikov, ktorí systém žiadostí jednoducho prevalcovali.

Kým distribútorovi dotácií, Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre, sa to nepozdáva, my musíme ZSE gratulovať. Jej ťah bol peknou ukážkou, ako sa dodávatelia na trhu snažia bojovať o zákazníkov zaujímavými produktmi. Kvôli regulovaným cenám nemôžu vytvárať príliš zaujímavé „primárne“ balíky s ponukou elektriny, tak to skúšajú na iných poliach. ZSE ponúkli vybavenie dotačnej administratívy na kľúč, vrátane financovania, a spravili pre popularizáciu tohto dotačného programu viac, než SEIA a všetky ministerstvá dokopy. Ťažili z toho zákazníci spoločnosti, ale to môže byť SEIA jedno, cca tisíc zákazníkov ZSE sú rovnako dobrí príjemcovia dotácií, ako ktokoľvek iný. Podvedené sa môžu cítiť firmy, ktoré sa na druhé kolo kapitálovo či personálne chystali.

Tu však výhradu treba smerovať tvorcovi dotačného programu. Celý dotačný program funguje totiž štýlom „vyhodíme peniaze lopatou do vzduchu a vy sa o ne pobite.“ Sú to síce  peniaze z EÚ, čiže z pohľadu verejného sektora „zadarmo“, napriek tomu by sa mali využiť čo najúčelnejšie.

V súčasnom modeli to totiž dopadne tak, že peniaze má ten, kto je rýchlejší. Pre ostatných sa situácia len zhorší. Limitovaný počet „montérov“ OZE totiž dokáže za určitý čas obslúžiť len limitovaný počet zákazníkov, čo povedie k rastu cien. Čo je však hlavným cieľom celého tohto cirkusu? Znižovanie emisií. Meria to súčasná dotačná schéma nejako? Nie.

Ak je tým hlavným cieľom znižovanie emisií, dotácie by mali cieliť na tých najväčších znečisťovateľov. V sektore domácností sú to spaľovači tuhého paliva, najmä uhlia (ale aj dreva v jednoduchých peciach bez katalýzy či recirkulácie splodín) a používatelia nekondenzačných plynových kotlov. Dotácie by pri snahe minimalizovať emisie mali smerovať tam, kde sú vysoké emisie a tenké peňaženky, čo je sotva aktuálny prípad. Niečo ako české „kotlíkové dotace“, ideálne ešte skombinované s podporou zatepľovania. Tá síce na Slovensku funguje v samostatnom programe, no získa ju len otrlý žiadateľ o dotácie, ktorý dá dohromady požadovaných 27 dokumentov.

Druhou možnosťou by bolo rozložiť dotácie plošnejšie, napríklad znížením DPH (či jeho spätným zadotovaním, keď už máme teda tie bruselské peniaze), čo by zmenšilo priepasť medzi tými, čo dotáciu dostanú a tými, čo majú smolu.

Úplne najlepšou možnosťou by samozrejme bolo nedávať vôbec žiadne dotácie a miesto toho deregulovať dodávky elektriny a plynu. To by dodávateľom umožnilo začať ponúkať zaujímavé EPC (Energy Performance Contract) produktové balíky. Preložené do ľudskej reči: váš dodávateľ plynu či elektriny by vám pripravil projekt a zaplatil namontovanie kondenzačného kotla, tepelného čerpadla, alebo fotovoltického panelu, a vy by ste mu po nejaké obdobie ďalej platili tie isté ceny elektriny, či plynu, ako doteraz (dodávateľ by si investíciu splácal z rozdielu za ušetrené energie vďaka novému zariadeniu). Ľudia by si vyberali pre nich najvhodnejšie riešenie a nie to, ktoré je napísané v aktuálnom dotačnom programe. Zároveň by to daňovníkov nič nestálo.

SME, 16.02.2016