Opäť poplach z Talianska

Po voľbách v Taliansku bolo jasné, že v Európe bude veselo, keď na najvyššie priečky vyskočili obávaní populisti z Ligy severu a Hnutia piatich hviezd.

V Taliansku okrem varenia nič nejde hladko, tobôž politika. Vláda sa rodí už dva mesiace, ale jej kontúry začínajú byť jasné. Vraj cez prezidenta Sergia Matarellu, ktorému sa táto koalícia nepozdáva, do médií unikol dokument s náčrtom koaličnej zmluvy.

Najväčšou bombou bol návrh, aby ECB zmazala talianske dlhopisy v hodnote 250 miliárd eur, nakúpené v rámci kvantitatívneho uvoľňovania. Dokument zároveň navrhoval vytvoriť teoretický plán na opustenie eura. Hoci výmaz dlhu by sotva našiel pochopenie v ECB, naznačuje to, akým smerom sa chce budúca koalícia uberať. Medzi ďalšie plány patrilo zníženie talianskych príspevkov do rozpočtu EÚ, zrušenie penzijnej reformy z roku 2011 a ďalšie chuťovky.

Vznikajúca vláda sa poponáhľala s tvrdením, že to bol pracovný náčrt a finálna verzia členstvo v eurozóne nespochybňuje. No koalícia chce diskutovať o fiškálnych pravidlách v eurozóne, koketuje s nepodmieneným príjmom 780 eur na obyvateľa (zaplatiť ho má EÚ), s rozsiahlym znižovaním daní a so zvyšovaním výdavkov, celkovo v hodnote sto miliárd eur. Riešenie majú aj na chronicky oneskorené vyplácanie dodávateľov štátom – štát by mohol niektoré nedoplatky vyrovnať dlhopismi...

Áno, čítate správne. Obe strany akoby žili v alternatívnej realite, kde Taliansko nemá dlh 132 percent HDP a nulový rast už 15 rokov. Taliansky HDP na obyvateľa predbehli aj Španieli a do roku 2023 by ho mali predbehnúť aj Česko a Slovensko.

Bolo by to smiešne, keby sa situácia v Taliansku priamo netýkala aj Slovenska. Taliansko prežíva aj vďaka tomu, že ECB v rámci kvantitatívneho uvoľňovania vysáva z trhu dlhopisy, čo drží úroky nízko. ECB, teda všetci obyvatelia eurozóny, už vlastnia 20 percent dlhov štátov eurozóny a zároveň je pripravená peňaženka eurovalu. Kým pri bankách sa hovorí, že sú „too big to fail“, pri Taliansku by to mohlo byť „too big to save“. Tretia najväčšia ekonomika eurozóny (a čoskoro aj EÚ) sa bude zachraňovať oveľa ťažšie ako Grécko či Portugalsko.

Leto ešte nie je pokazené. V prípade Talianska hrá do karát jeho politická kultúra. Nielenže nová vláda nemusí vzniknúť tak, ako je načrtnutá. Polčas rozpadu talianskych vlád je mimoriadne krátky a vzájomné handrkovačky rýchlo obrusujú hrany uletených volebných sľubov na výrazne umiernenejšiu podobu. Príklad gréckej strany Syriza nám musí pripomenúť, že aj ten najväčší tlčhuba tvárou v tvár realite hroziaceho bankrotu a vypadnutiu z eurozóny stíchne.

HN, 21.5.2018