Otázky, ktoré by sme si nemali klásť

Mali by sme na Slovensku raňajkovať vysoko proteínové, hutné raňajky, ktoré nadlho zasýtia (vajíčka, slanina, syr), či skôr rýchle, ľahké raňajky s vysokým obsahom cukru na energiu (cereálie, jogurty a pečivo)? Alebo by sme nebodaj mali úplne vynechať raňajky, predĺžiť nočné hladovanie a najesť sa až na obed? Vyberte jednu odpoveď pre celé Slovensko.

Že sa to nedá, lebo každému chutí niečo iné, má iné telo a každého čaká iný deň? A ani odborníci na stravovanie sa nezhodnú, ako by mali vyzerať správne raňajky? To nevadí. Vy sa musíte rozhodnúť. Toto je výzva, ktorej čelí aj Ministerstvo školstva s jeho všetkými úradmi a ústavmi. Tie sa snažia z centra cez legislatívu, regulácie a rôzne dokumenty napísať vzdelávací recept pre 700-tisíc detí na Slovensku. Výsledkom tejto snahy je UHO (univerzálna hnedá omáčka), ktorá nakoniec nechutí nikomu a každý je s niečím nespokojný.

Všetci berú za samozrejmé, že v stravovaní sa o takéto riešenia nepokúšame. Ľudia si nakupujú potraviny a reštaurácie varia jedlá slobodne. Stačí, že dodržiavajú základné hygienické normy. Ale pri predstave, že by niečo podobné existovalo aj v školstve, sa niektorým ľudom obracia žalúdok. A pritom zo zahraničných skúsenosti vieme, že také niečo môže fungovať a prinieslo to so sebou množstvo benefitov.

V anglosaskom svete bežne vznikajú tzv. charterové, resp. autonómne školy, ktoré majú vysokú mieru slobody výmenou za zodpovednosť za výsledky. Môžu si vybrať svoje smerovanie a filozofiu vzdelávania. Čo a ako budú učiť. Koľko tomu budú venovať pozornosti a času. Kto budú ich učitelia, aké budú mať vzdelanie a ako budú odmeňovaní. Či budú klásť dôraz na známky, akademické zručnosti, alebo na výchovu, umenie a rozvoj morálnych vlastností.

Podobne ako pri stravovaní, aj vo vzdelávaní je hlavnou výhodou možnosti voľby vybrať si, čo mi vyhovuje, pomáha a potrebujem. Áno, táto výhoda sa v prípade vzdelávania týka hlavné väčších miest, kde vedľa seba môže existovať viacero škôl. Ale možnosť autonómnych škôl prináša veľké benefity aj menším obciam, kde je priestor len na jednu školu.

Aj takáto škola môže totižto zladiť svoj vlastný systém a fungovanie s predstavami o vzdelaní miestnych obyvateľov. Obce sú z definície menšie spolky ľudí, ktorí majú homogénnejšie preferencie. Takže sa oveľa ľahšie zhodnú na tom, čo chcú. Ale zároveň to môže byť rozdielne od centrálneho kompromisu pre školstvo z Ministerstva školstva. To je výhoda decentralizácie a lokálnych samospráv.

A nejde len o deti a rodičov. Možnosť voľby prináša výhody aj pre učiteľov. Aj oni majú rôzne predstavy o správnej vzdelávacej filozofii, o tom, čo chcú robiť s deťmi a čo ich napĺňa. Keď máme na stole centrálny mikromanažment, ktorý robí zo škôl hnedú omáčku, tak tieto ich ašpirácie potláčame. Nemôžu si jednoducho vyberať školy podľa ich filozofie a vízie. A pritom práve dobré zladenie pedagogického očakávania školy s očakávaniami učiteľa je jedným z kľúčových faktorov kvalitného vzdelávania.

Zaviesť možnosť voľby do vzdelávania ide proti srsti väčšine politikom a úradníkom, ktorí sa kedy vystriedali na Ministerstve školstva. Pekná ukážka tohto fenoménu bolo minuloročné rozhodnutie zrušiť polročné prázdniny. Okamžite sa spustila diskusia o tom, či majú alebo nemajú tieto prázdniny zmysel. A či ministerstvo dostatočne dobre odargumentovalo a prediskutovalo ich zrušenie. Nikde však nebolo počuť hlas, ktorý by si spýtal jednoduchú otázku: prečo má vôbec ministerstvo rozhodovať o prázdninách pre 2 600 škôl a 700 tisíc detí?

Myslím, že je čas na celospoločenskú diskusiu o tom, o čom by sme mali prestať viesť celospoločenské diskusie. Medzi mojich hlavných favoritov určite patrí aj mikromanažment škôl zo strany ministerstva. Mali by mať všetci žiaci povinnú tretiu hodinu telocviku? Čo je to vôbec za otázku?

.týždeň, 5. máj 2023