Štátne podniky nie sú „naše“

Ani zmena vlády nezmenila apetít politikov prichádzať s novými štátnymi podnikmi. Kým minulá garnitúra snívala skôr o štátnom leteckom či vodnom dopravcovi, nová vláda sa pustila do štátneho realitného developera, štátneho IT developera, advokátskej kancelárie, distribútora liekov...

Je to osvedčená stratégia na získanie voličov. V nemalej časti populácie existuje presvedčenie, že keď vzniká niečo štátne, tak tým bohatnú aj oni ako jednotlivci. Veď štátne, to je vlastne „naše“, nie?

Vlastníctvo má však jasne dané črty a štátne podniky ich nespĺňajú. Po prvé, štátne podniky vo vzťahu k občanom síce môžu vzdialene pripomínať akciové podniky vo vzťahu k akcionárom, no občan sa na rozdiel od akcionára nemôže nijak zúčastňovať na rozhodovaní o podniku. Neobstojí ani argument o zastúpení občana v podobe parlamentu či vlády. Parlament o činnosti štátnych podnikov väčšinou nijako nerozhoduje. Ak by sme aj prijali veľmi odvážnu tézu, že občan-akcionár vykonáva svoje vlastnícke práva pomocou volených zástupcov vo vláde, znamenalo by to, že vlastnícke práva vykonávajú len voliči vládnej koalície.

Po druhé, občan na rozdiel od akcionára nemá automatický podiel na výnosoch „svojho“ majetku (dividendu), pretože ak nejaký výnos je, nie je rozdelený rovnomerne medzi občanov ako dividenda medzi akcionárov, ale nerovnomerne vo forme verejných výdavkov.  Podobne straty (ak sú kryté dotáciou z rozpočtu) sú rozdelené nerovnomerne v podobe vyšších daní. Občan so „svojim“ podielom v štátnom podniku nemôže ani nakladať ako s akciami – nemôže ich predať, darovať, dať do zástavy, či zahrnúť do dedičstva.

Z pohľadu vlastníctva je štátny podnik pre občana presne tak „cudzí“, ako podnik súkromný. Pri verejne obchodovanom súkromnom podniku sa pritom občan môže rozhodnúť stať jeho formálnym spoluvlastníkom nákupom akcií, pri štátnom to možné nie je. Po privatizácii tak paradoxne viac Slovákov reálne spoluvlastní podniky ako US Steel, VW, či energetické podniky, než pred ich privatizáciou. Vďaka nákupu ich akcií priamo, či prostredníctvom ETF, fondov a iných nástrojov sa môžu reálne podieľať na ich fungovaní a čerpať plody ich činnosti.

Daňou za mylný úsudok voličov o „ich podnikoch“ je pomalšia ekonomika, ktorú brzdí prítomnosť notoricky podpriemerne výkonných štátnych podnikov. V našej analýze Privatizácia 3.0 sme pomocou dát MMF a porovnaním so Srbskom (kde je podiel štátnych podnikov na ekonomike oveľa vyšší) vypočítali, že ak by Slovensko v minulosti neprivatizovalo, dnes by malo ekonomiku menšiu o 68 miliárd eur. To je dosť vysoká daň za falošný pocit, že niečo je „naše“.

Viac sa téme štátnych podnikov venujeme v publikácii Privatizácia 3.0.  

HN, 14.12.2020