Kde sa dvaja politici bijú, občania znášajú náklady

Pamätníci si ešte možno spomenú na tie šialené 30. roky v USA, keď Roosevelt s jeho New Dealom v boji proti kríze schválil Agricultural Adjustment Act (1933). To čo nasledovalo sa dnes vyučuje na hodinách ekonómie pod hlavičkou „zlyhania politického trhu“. Nemusíte  však navštevovať kurzy ekonómie, aby ste odhalili nezmyselnosť politiky, ktorá prikazuje likvidovať potraviny, celé žatvy a dobytok s cieľom udržať vysoké ceny potravín v období, keď o niekoľko kilometrov vedľa hladujú ľudia.

V jednej krajine v jednej dobe ste tak mohli vidieť obrázok farmárov, ktorí napúšťajú pomaranče petrolejom, aby zabránili ich vstupu na trh a v rovnakej sekunde doslova ľudia nemali čo do úst. Výsledok? V roku 1935 bol príjem fariem o 50 % vyšší ako v roku 1932.

Ak vám prídu tieto informácie neuveriteľné a nedokážete si predstaviť, ako niekoho niečo také mohlo napadnúť, EÚ vám to pomôže vysvetliť. Nieže by EÚ financovala ďalší nezmyselný program rekvalifikácie tento krát pre dejepisárov so zameraním na dobu progresivistov v USA. EÚ jednoducho po 80 rokoch praktizuje podobnú politiku. A nie je sama.

Takto minulý rok zaviedlo Rusko odplatné sankcie za sankcie EÚ voči Rusku. Putin sa vtedy rozhodol zakázať dovoz potravín z krajín EÚ, USA či Nórska. Pred pár tyždňami túto politiku predĺžil o ďalší rok. Nie je veľa poznatkov v ekonómii, kde existuje taká zhoda naprieč profesiou ako v prípade negatívnych dopadov cezhraničných bariér obchodu. Strácajú totižto obe strany – kupujúci aj predávajúci. Ak chce niekto bagatelizovať tieto negatívne dopady poukazovaním na komplexitu medzinárodnej politiky, možno by si mal spomenúť na staré príslovie, že ak neprechádzajú cez hranice tovary a kapitál, budú ich prechádzať armády.

Ako to však už býva, jedna intervencia si po čase pýta druhú a spolu roztočia intervenčnú špirálu. Minuloročný zákaz vývozu potravín do Ruska viedol k ich prebytku, ktorý začal tlačiť na pokles cien v EÚ. To sa samozrejme nepáčilo európskym pandám – poľnohospodárom a tí na oplátku začali tlačiť na tie správne miesta v Bruseli. Výsledkom je dotácia vo výške 155 miliónov eur a 770 000 ton „stiahnutých“ potravín z trhu, čo má zabezpečiť nárast cien potravín. To znamená, že časť európskych potravín sa rozdala školám, väzniciam, nemocniciam, či uložila do potravinových bánk, no ostatné sa ponechali zhniť na stromoch, alebo poliach, či sa pozbierali predčasne a následne zlikvidovali. Pred pár dňami ohlásil eurokomisár pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka Phil Hogan, že tieto dočasné opatrenia sa budú predlžovať minimálne o rok.

Podobné, ale rozsahom významnejšie opatrenia sa v posledných dňoch dejú aj na opačnej strane. V Rusku začali systematicky ničiť (pravdepodobne, správy podávajú ruské médiá) prepašované potraviny zo západného sveta. Buldozérmi v Belgrode a Smolensku a pálením v Petrohrade. To sa deje v krajine, kde žije 23 miliónov obyvateľov pod hranicou chudoby a ceny potravín za posledný rok narástli skoro o 20 %. Ruský zákaz dovozu potravín z EÚ tak dopadne v najväčšej miere na samotných ruských obyvateľov. Za posledný rok tam vďaka sankciám poklesol import syrov a ošípaných dokopy o vyše 1,6 miliardy eur. To už musí pocíť aj tak veľká krajina ako je Rusko.

Náklady tejto prílivovej vlny intervencií sú značné: obyvatelia Ruska sa nedostanú k európskym potravinám, následne musia kupovať tie drahšie domáce a miestne produkčné kapacity sa presúvajú do potravinárskeho priemyslu z oblastí, kde mali ešte pred obchodnými bariérami konkurenčnú výhodu. Na druhom brehu musia obyvatelia EÚ platiť vyššie dane na dotácie poľnohospodárom a následne kupovať potraviny, ktorých ceny sú tlačené hore nimi financovanými dotáciami. Niekde medzi týmito neefektivitami sú tie tony potravín, ktoré skončia znehodnotené a kapitál a práca do nich vložené sa jednoducho vyparia.

Hospodárske noviny, 18.8.2015