Veľký útek z chudoby

Podľa čerstvého ekonomického nobelistu musíme najskôr vedieť, čo je to chudoba, aby sme s ňou mohli niečo robiť.

Nobelovu cenu za ekonómiu v roku 2015 získal rodák zo škótskeho Edinburghu a súčasný profesor ekonómie a medzinárodných vzťahov na americkej Princeton University Angus Deaton. Podľa vyhlásenia Kráľovskej akadémie dostal cenu za prácu na troch problémoch: Ako spotrebitelia delia svoje výdavky medzi rôzne produkty? Koľko zdrojov v spoločnosti sa minie na spotrebu a koľko ušetrí? Ako merať chudobu?

Po úspechu Pikettyho bestselleru „Kapitál v 21.storočí“ sa nerovnosť stala v ekonómii horúcou témou a udelenie ceny niekomu z tohto odboru skúmania viselo vo vzduchu. Ak ste však čakali keynesiánskeho prerozdeľovača zo starých čias, ste mimo. Angus Deaton patrí do pomerne vzácnej skupiny bodrých ekonomických pragmatikov, ktorí sa príliš nedajú zaťažiť ideológiou a snažia sa na vec pozerať bez emócií.

Jeho meno nenesie žiadna teória, formulka, či index. V roku 1980 vytvoril model s názvom (veľmi nešťastným, ako sa čoskoro ukázalo) AIDS - Almost Ideal Demand System. V ňom sa snažil demonštrovať, že dopyt po výrobku X je ovplyvňovaný nielen jeho cenou, ale aj cenami iných výrobkov v spotrebiteľovom koši. Spochybnil tak dovtedy využívané agregovanie dopytu v podobe „reprezentatívneho spotrebiteľa“. Deaton postupne začal dopĺňať svoju teóriu empíriou, najmä v oblasti merania chudoby vo svete. Len pred pár dňami ste mohli vo svetových médiách čítať správu Svetovej banky, že úroveň chudoby vo svete padla prvý krát v histórii pod 10 %. To číslo vieme práve vďaka práci profesora Deatona.

Meranie chudoby je totiž oveľa zložitejšie, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Porovnanie peňažného príjmu je viac ako zlý ukazovateľ, pretože napríklad rovnaké služby sú v chudobnejších krajinách lacnejšie ako v bohatších (Škoda Fabia bude stáť v Paríži aj Trebišove zhruba rovnaké peniaze, ale v ostrihaní hlavy budú násobné rozdiely). Lepšie, ale stále nie výpovedné, je porovnanie príjmov cez paritu kúpnej sily, teda cez spotrebné koše. Príklad - ak americký a čínsky spotrebný kôš obsahujú po kilograme hovädzieho mäsa, budeme mať skreslené výsledky, pretože Číňania nakupujú viac kuracieho mäsa a vyššia cena hovädzieho neovplyvní ich blahobyt tak, ako blahobyt Američanov. Až keď si spoločnosť rozdelíme na rôzne sociálne skupiny a odhalíme ich vzorce spotreby, môžeme uspokojivejšie stanoviť hranice chudoby. Tie by nemali byť len monetárne, ale mali by vypovedať aj o tom, akú majú ľudia očakávanú dĺžku života , či aký je ich denný kalorický príjem. Zdrojom dát nie sú výkazy za celé národné hospodárstvo, výpočty HDP, či inflácie, ale dáta z výberových prieskumov domácností. Z tohto pohľadu je Deaton priekopníkom metodologického individualizmu v skúmaní spotrebiteľského správania.

Deaton nezaviedol iba nástroje na statický opis stavu chudoby, ale výrazne prispel aj k pochopeniu jej dynamiky. S ekonomickým rastom a rastom príjmu sa mení aj spotrebiteľské správanie. S každým dodatočným dolárom príjmu ľuďom v absolútnej chudobe rastie denná spotreba kalórii – ale len do istého momentu, po ktorom dodatočné doláre začnú smerovať do iných statkov. Zdanlivo marginálne zlepšenie príjmu o pár desiatok dolárov mesačne znamená pre absolútne chudobných dramatickú zmenu kvality života. Rôzny efekt na blahobyt rôznych skupín v spoločnosti nemá len samotný hospodársky rast, ale aj vládne opatrenia ako napríklad spotrebné dane. Politicky bojovať proti chudobe je možné len s kvalitnými dátami.

Ak po týchto vetách pred vami vyvstáva obraz ekonomického technokrata, starostlivo kalibrujúceho matematické modely bojujúce s nedostatkom vitamínu E na severnom predmestí Dháky – opäť omyl. Deaton je napriek svojmu dôrazu na empíriu a kvalitné dáta vo svojich odporúčaniach skôr politickým ekonómom. Vo svojej recenzii knihy ekonóma Williama Easterlyho Tyrania expertov sa pridáva k jeho názoru, že problém rozvojových krajín je politický a nie vedecký, či „inžiniersky“. Zahraniční experti rozvojové krajiny na nohy nepostavia, ak nebudú brať do úvahy miestnu politickú kultúru – a nebudú sa ju snažiť zlepšiť. Rozvojová pomoc je v tomto podľa Deatona veľkou brzdou. Marginálne pomohla v niektorých odvetviach, ako je napríklad zlepšenie zdravotnej starostlivosti, ale jej hlavným dôsledkom je zabetónovanie existujúcich mocenských štruktúr v rozvojových krajinách a odstránenie tlaku na ich zlepšenie. Zároveň je aj kritikom obchodných bariér a ciel zo strany rozvinutých krajín.

Napriek tomu, že si možno viac ako iný ekonóm naplno uvedomuje množstvo ľudí žijúcich v chudobe, najmä v ekonomicky „zaseknutých“ krajinách subsaharskej Afriky, je optimistom. Najlepšie je to vidieť na jeho populárnej knihe Veľký útek: Zdravie, bohatstvo a pôvod nerovnosti (The Great Escape: Health, Wealth, and the Origins of Inequality) z roku 2013. Ako napovedá názov, popisuje v nej obrovské zlepšenie kvality ľudského života na Zemi za posledných 250 rokov, ale aj triezvo pozerá na ostávajúce problémy a možnosti ich zlepšenia.

Ak vás problémy chudoby až tak nezaujímajú, môžete sa obzrieť po inej sade Deatonových, prác, v ktorých sa venuje správaniu cien komodít a ich makroekonomických dopadov na jednotlivé krajiny a ich príspevku k politickej nestabilite a vojenským prevratom.  

A mimochodom, to dokonale škótske meno Angus v gaelštine znamená „jedna voľba“. Nomen omen!

.týždeň, 18.10.2015