Ne(?)morálne zvyšovanie konkurencieschopnosti

Šéf
ministrov financií eurozóny a luxemburský premiér Jean-Claude Juncker tvrdo
zaútočil na Nemecko, ktoré vraj zvyšuje svoju konkurencieschopnosť na úkor
ostaných štátov a občanov. A to tak, že v Nemecku na rozdiel od
iných krajín Európy nerástli platy. Takýto postup odsúdil a vyzval nemeckú
vládu na zvýšenie platov.

Áno, aj medzi krajinami
panuje konkurencia, rovnako ako na všetkých trhoch, ktoré ešte regulátor (v
tomto prípade EÚ) nezviazal svojim bremenom. Ak je Juncker presvedčený
o tom, že jeho metódy zvyšovania konkurencieschopnosti sú lepšie, nemá sa
čoho obávať. Ak lepšie nie sú, chybu by nemal hľadať u susedov, ktorým sa
darí, ale na vlastnom dvore. Podobných prípadov sme tu už mali niekoľko,
najčastejšie sa vzťahovali na nekalú konkurenciu formou daňového dumpingu
a lákania zahraničných investorov z krajín s vyššími daňami. Vtedy
sa nad EÚ vznášala hrozba daňovej harmonizácie. Našťastie, dodnes neprešla
a Európa je stále miestom konkurujúcich si krajín, pričom z konkurencie
profitujú občania všetkých krajín - ich vlády sú pod tlakom znižovania daní
a uvoľňovania oprát súkromnému sektoru. 

Juncker by pravdepodobne rád oživil
plnohodnotného centrálneho plánovača, ktorý určí spravodlivý plat. Nie to totiž
jasné, ako by chcel dosiahnuť zvyšovanie platov, keď väčšina zamestnancov
pôsobí v súkromnom sektore, v ktorom mzdy dokáže vláda akurát
znižovať (zvyšovaním odvodov, či daní).  Ak
však dovedieme Junckerovu logiku do dôsledkov, tak v podstate každý zarába
menej na úkor človeka s najvyšším platom, čo by znamenalo požadovať tento jednotný
plat pre všetkých ľudí v EÚ.

Zaujímavo vyznieva aj poznámka
o bohatnutí štátu na úkor občanov. Štát môže nanajvýš míňať peniaze na úkor
občanov a to tým, že ich zdaní a použije podľa vôle úradníkov. Rast
ekonomiky znamená viac pracovných miest, viac reálne vyrobených tovarov a služieb,
ktoré môžu Nemci spotrebovať, investovať alebo exportovať.

Tento stav nie je vôbec
dramatický ani neželaný. Pokles platov môže byť dôsledkom optimalizačných
opatrení krízou zasiahnutých zamestnávateľov a zamestnancov, ktorí si
uvedomujú, že lepšia práca v budúcnosti ako vysoký plat dnes.
Administratívne stanovené platy by mohli pre mnoho z nich akurát zavrieť
dvere na trh práce.

To, že Nemci vraj zarobili na
exporte, umožnili vlády ostatných krajín masívnymi dotáciami, ktoré krátkodobo umožnili
udržať predkrízovú spotrebu v ich štátoch. Po rečiach o potrebe
masívnych stimulov tak budeme počúvať reči o tom, že tí (Nemci), ktorí
dokázali tento dopyt pokryť najefektívnejšie, mali asi vyrábať zadarmo a posielať
im tieto tovary ako bratskú pomoc, len aby na tom náhodou nezarobili...

Pozn: Junkcer poukazuje na skutočnosť, že platy v Luxembursku
vzrástli od zavedenie eurozóny o 41%, pritom v Nemecku len
o 12%. Je zaujímavé, že šéf ministrov financií eurozóny si dovolí takéto
porovnanie, keď musí vedieť, že v Luxembursku každý ôsmy (!) pracujúci
človek pôsobí vo finančníctve a poisťovníctve. Na rozdiel od Nemecka, kde
je to každý tridsiaty, a kde každý piaty človek je zamestnaný
v priemysle, zatiaľ čo v Luxembursku je to každý šestnásty. Možno by
pán Juncker mohol skúsiť odpovedať aj na otázku, ktoré národy najviac
profitovali z nafukovania finančnej bubliny v uplynulom desaťročí.