Bič na neposlušné krajiny

Európska
komisia konečne schválila dlho očakávané sprísnenie Paktu rastu
a stability. Tak ako doteraz EK mala možnosť nezačať konanie voči štátu,
tak ho teraz môže podobne stopnúť. Hrozbu, že sa z tohto teoretického scenára
stane skutočný, umocňuje doterajšia nečinnosť EK, keďže aj doteraz bolo výlučne
v jej právomoci ho proti hriešnikom spustiť.

Novinkou je zavedená pokuta v rozmedzí 0,2 – 0,5% HDP,
pričom 0,2 % je fixná zložka a zbytok variabilná, ktorá závisí od výšky
prekročenia. Ak by niektorý štát naozaj ignoroval čo len chabé návrhy na
konsolidáciu verejných financií a dlhu, nebude táto sankcia nijak zásadná.
Štáty, ktoré majú štátny dlh vyšší ako 100 % HDP, spravidla dosahujú aj vysoké
deficity. To znamená, že aj prípadná jednorazová pokuta 0,5% HDP, ktorej
schválenie je navyše veľmi zdĺhavé, bude v podstate len dodatočná cena za
to, že sa krajina môže zadlžovať ďalej. Pri deficitoch rádovo 10% HDP bude síce
dodatočných 0,5% cítiť, ale tak ako napr. aj výdavky na financovanie štátneho
dlhu sa stratí. Hlavne ak si budú musieť politici vybrať medzi veľmi tvrdými
úsporami a touto pokutou. Už teraz sú totiž ochotní platiť na úrokoch
oveľa vyššie sumy, len aby u občanov nemuseli rozptýliť ilúziu pretrvania
blahobytu.

Deklarované sprísnenie podmienok je však iba chimérou. Jeden
nefunkčný koncept bol nahradený iným, žiaľ rovnako nefunkčným. V materiáli
EK sa totiž počíta s konaním až v prípade „trvalej neschopnosti odstránenia nadmerného deficitu“. Ďalším návrhom je odporúčanie udržať rast výdavkov
zo strednodobého hľadiska pod úrovňou rastu HDP. Čo v prípade výrazne zadlžených
krajín bude znamenať prinajlepšom nezvyšovanie dlhu. Ani samotné nezvyšovanie
deficitu totiž nemusí znamenať zníženie dlhu v % k HDP.

Tradične zabudované výnimky hovoria aj o možnosti
zastavenia konania „z dôvodu mimoriadnych hospodárskych okolností“. Všetky
ukazovatele k HDP pritom budú ešte navyše zohľadňovať hospodársky cyklus,
jednorazové vysoké výdavky či dôchodkové reformy...

Napr. v prípade Grécka by tak naplnenie týchto kritérií
mohlo znamenať, že pri svojom dlhu 120%. HDP by de facto nikdy nemuselo
dosiahnuť hranicu 60 % a všetko by bolo v poriadku. Snáď túto
významnú dlhodobú víziu zlepšovania fiškálnej politiky nenaruší krátkodobá
prognóza MMF, keď má
dlh v roku 2013 dosiahnuť 149% HPD. Prinajhoršom si k nim pripíšu
ďalších 0,2%.

Už teraz je jasné, že limity sú nastavené tak nešťastne, že krajiny
s relatívne nižším, aj keď stále vysokým zadlžením nebudú tlačiť do jeho
znižovania kým je to ešte možné. Na druhej strane krajiny s extrémne
vysokým zadlžením už nijako nedonútia ho znížiť. Dlho požadovanú sankciu ako jediný
pozitívny krok reformy teda s prehľadom neguje jej výška, forma
a mechanizmus jej udeľovania.