Ak by Slováci uprednostnili pred cudzím domáce, mali by sa horšie

V médiách sa pravidelne objavujú články o tom, že ak sa Slováci chovali viac „patrioticky“ a kupovali hlavne domáce výrobky, mali by sa lepšie (Ak by Slováci uprednostnili pred cudzím domáce, mohli mať viac práce).

Je zarážajúce, že tento ekonomický nezmysel ešte stále vo veľkom prežíva aj v takom nepočetnom národe, ako sú Slováci. Opak je pritom pravdou – ak by sme nekupovali žiadne zahraničné výrobky, mali by sme sa horšie, a to podstatne.

Skúsme malý myšlienkový experiment. Predstavte si, že medzi obcami na Slovensku spravíme hranice a každý bude môcť kupovať a spotrebovávať len to, čo sa vyprodukuje v jeho meste či dedine. Bryndza by bola len v Liptovskom Mikuláši, pivo len v Hurbanove a Veľkom Šariši. V Trnave by sa kopili autá, ale len pokiaľ by sa neminuli plechy, tie totiž pochádzajú z Košíc. A nikto by sme nemali elektrinu, pretože tá pochádza z pár miest na Slovensku.

Alebo poďme ešte hlbšie – predstavte si, že by ste nemohli obchodovať ani so susedom. Museli by ste si v rodine vyprodukovať všetko jedlo, šaty, nástroje. Na autá či telefóny samozrejme môžete kompletne zabudnúť.

Obchodovanie medzi štátmi podlieha úplne rovnakej logike. Jeden z dôvodov obrovského zbohatnutia civilizácie je špecializácia. Tým, že si nemusíme zabezpečovať sami všetko od vajec až po čiapky, sa každý môže venovať špecializovanej činnosti a vyrábať viac a rýchlejšie stále zložitejšie produkty. Toto vedeli ľudia už v neolite, keď obchodovali s predmetmi na vzdialenosť stoviek až tisícov kilometrov.

Asi nebudeme takí hlúpi, aby sme zakázali dovoz ropy či bauxitu. Ale predstavme si, že vláda od zajtra zakáže dovoz všetkých výrobkov, ktoré vyrábame aj doma. Spočiatku to vyzerá dobre – domácim firmám prudko narastie dopyt, najímajú tisíce nových zamestnancov, stroje bežia nonstop. No o pár dní začínajú prvé problémy. Firmy nie sú schopné tak rýchlo vykryť dopyt a začnú prudko dvíhať ceny, prípadne sa objaví nedostatkový tovar.

No to najhoršie ešte len prichádza. Niektorí naši zahraniční partneri zavedú na nás recipročné clá a zákazy importu. Iní ich nezavedú, no tým, že sme prestali kupovať ich výrobky, klesajú im príjmy a môžu si dovoliť stále menej našich áut, železných rúr, či antivírového softvéru. Našim exportérom sa prestáva dariť a musia prepúšťať stále viac zamestnancov a zatvárať fabriky. Niektorí sa zamestnajú vo firmách, zameraných na domácu spotrebu, no tí, ktorí pracovali výhradne pre export, ako strojári, programátori, či zamestnanci hotelov, adekvátne zamestnanie nenájdu.

Tým, že stále menej exportujeme, klesajú nám príjmy. Kupovať si tie zahraničné výrobky, ktoré chceme, napríklad ropu či elektronické súčiastky, sa stáva stále nákladnejšie, až sa niektoré stanú nedostupné. Môžeme sa pokúsiť vyrábať vlastné automobily, či procesory, ale vieme si predstaviť, že vzhľadom ku našej veľkosti by to bolo možné len vo veľmi obmedzenej miere. S nedostatkom zahraničných traktorov, chemikálii, plastov, alebo softvéru by nakoniec aj na pôvodne výkonné podniky pokrývajúce domáci dopyt dopadla tiaha zníženia efektívnosti.

Aký by bol teda konečný dôsledok takéhoto kroku? Netreba veľmi fabulovať. Nedostatok tovarov a dlhé čakačky na škodovky, či farebné televízory sme zažili na vlastnej koži. Vo svete navyše existuje dobrý a stále živý príklad toho, kam autarkia (teda snaha zabezpečiť si čo najviac produkcie doma) vedie. Je ním Severná Kórea a jej doktrína ču-čche.

Našťastie, väčšina ľudí sa napriek opačne znejúcim rečiam správa pred regálom v obchode racionálne a vyberajú si to, čo je pre nich najvýhodnejšie. 

PS. Ak je jogurt vyrobený mliekarňou v zahraničnom vlastníctve, na výrobnej linke z Nemecka a do obchodu dovezený nemeckým autom, ide o slovenský produkt len preto, že tento výrobný proces sa odohral v rámci fiktívnych hraníc označujúcich našu republiku?