Argumenty vyberačov daní

Úlohou ministerstva financií nie je čistiť trh od stratových firiem, ale nastavovať jasné a predvídateľné pravidlá na ich fungovanie.

Ako súvisia daňové licencie s investičnými stimulmi? Prekvapujúco veľmi. Nová vláda Roberta Fica si obľúbila poskytovanie investičných stimulov. Kritikom tohto štátom organizovaného prerozdeľovania odkazuje, že tento druh štátnej pomoci je výhodný a ku každému takémuto návrhu prikladá správu s prepočítanými „výnosmi“ štátu spočívajúcimi hlavne v zaplatených odvodoch zamestnancov.

Uprednostnené firmy obyčajne dostávajú daňové prázdniny, prípadne dotáciu na vzdelávanie zamestnancov. Všimli ste si to spojenie? Daňové prázdniny dostávajú firmy preto, že ich zamestnanci zaplatia na odvodoch viac, ako je poskytnuté zvýhodnenie.

Dvojaký meter

Nie že by sme na tomto mieste chceli obhajovať túto logiku, pretože ani táto primitívna kalkulácia nie je dôvodom nato, aby ostatné firmy platili vyššie dane. Chceme týmto poukázať na dvojaký meter, ktorý používa ministerstvo financií. Pri stimuloch je podstatné, koľko je zaplatených odvodov. Ale keď ide o daňové licencie, tak už je to irelevantné.

Zrazu odvody a dane zamestnancov firiem, ktoré neplatia daň, v štátnej pokladnici nekončia a do kalkulácie nevstupujú. A tak ministerstvo financií tvrdí, že firma, ktorá podniká, musí platiť dane, nemôže byť predsa neprestajne v strate alebo na nule. Áno, aj stratová firma platí množstvo daní a na to sa často zabúda. Pomôžeme ministerstvu bojovať proti zlej pamäti a zopár platených daní vymenujeme. Daň z nehnuteľností, daň z motorových vozidiel, spotrebné dane, z vlastných zdrojov financované povinnosti voči nespočetným úradom, napríklad vo forme posielania výkazov štatistikom.

Za každou firmou stoja konkrétni ľudia

Právnické osoby sú pritom len fikciou, za každou firmou existujú konkrétne fyzické osoby, ktoré zo svojich príjmov platia DPH, spotrebné dane, a teraz aj zdravotné odvody z dividend. Samotná daň z príjmu právnických osôb predstavuje 10 percent daňových príjmov štátu, a aj pre firmy (fyzické osoby) v konečnom dôsledku tú menšiu časť daňovej záťaže.

Obľúbeným argumentom obhajcov takzvaných daňových licencií je aj argument moralistický o spotrebovávaní verejných služieb. Nuž, netreba zabúdať, že aj keby firmami a ich zamestnancami zaplatené dane boli nižšie ako spotrebované verejné služby (keby sa dali oceniť), neznamená to, že rozdiel majú vyrovnávať.

Firmy produkujú hodnotu a okrem zamestnancov odmeňujú aj spotrebiteľov svojou produkciou. Dobrovoľná výmena tovarov a služieb, na rozdiel od verejných služieb, vždy znamená zvýšenie blahobytu zúčastnených.

Daňové licencie nie sú ničím iným ako pokutou za podnikanie, trestom za ekonomickú aktivitu. Kto to kedy počul, aby úlohou ministerstva financií bolo čistiť trh od stratových firiem. Trh nech ministerstvo nechá na pokoji, nevie o ňom v podstate nič a v zákonoch má napísané iné úlohy. Má nastavovať stabilné a predvídateľné pravidlá, a nie posielať nečakané pokuty, ako sa to, bohužiaľ, stalo zvykom.

Nesystémové opatrenia

Aj toto opatrenie totiž spadá presne do balíčka nesystémových opatrení, kam patria ad hoc vymýšľané poplatky za spotrebu elektriny, špeciálne dane regulovaných subjektov, zálohy za DPH, osobitné odvody bánk a na čakačke je daň z luxusu. Tie sú príkladom toho, že štát nevie regulovať, kontrolovať, stanovovať jednoznačné pravidlá. Jedinou motiváciou nových daní a poplatkov je snaha naplniť štátnu kasu. A firmy ako odplatu získajú „dobrý“ pocit, že formou týchto pokút prispievajú na „kvalitné“ verejné služby.

Sme, 1.12.2013