Čo nás stoja štátne weby?

Printovými médiami prebehlo v posledných týždňoch viacero správ o cenách za štátne webstránky. Podozrenia z predražených zákaziek sa objavovali aj v minulosti, zachytili sme ich napríklad tu alebo tu.

K novším prípadom patrí webstránka Kancelárie prezidenta SR, ktorá za ročnú údržbu platí takmer 13-tisíc eur. Keď sme sa snažili overiť rentabilnosť tejto údržby počtom návštevníkov webu, dostali sme u Kancelárie odpoveď, že „návštevnosť stránky  je platená služba, ktorú Kancelária prezidenta SR nemá objednanú.“ Zvláštne, že sa základná služba, ktorá poskytovateľa prakticky nič nestojí, nezmestila do IT podpory v hodnote 13-tisíc eur.

Iným prípadom je nová stránka Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR). Tá dala za web podľa zverejnenej zmluvy 19-tisíc eur bez DPH. Na cenu sa zniesla vlna kritiky, keďže výzor stránky pochádza zo šablóny dostupnej za niekoľko eur. SACR sa obvineniu bránila tým, že „ťažiskom projektu je samotný systém webových prezentácii, ich technické a programové riešenie”.

V istom zmysle však prišlo nepochybne v prípade SACR k zlepšeniu. Stránka má celkom príjemný dizajn, je dostupná v šiestich jazykoch, mala by zvládať nárast záťaže počas mediálnych kampaní, a bola výrazne lacnejšia ako jej predchodkyňa. Slovami hovorcu SACR totiž stálo vytvorenie predchádzajúcej stránky neuveriteľných 1,16 mil. eur.

Nové náklady na údržbu stránky dosahujú približne 10-tisíc eur ročne. Pri januárovom počte 85 640 návštevníkov, z čoho bolo 71 905 unikátnych (údaje nám na rozdiel od Kancelárie prezidenta SR Agentúra zaslala na požiadanie) dosahujú náklady na údržbu 1 cent na návštevníka stránky. Vzhľadom k vysokej návštevnosti stránky sa tak nejedná o vysoké náklady. Rozhodne nie oproti 510-tisíc eurám ročne, ktoré SACR podľa vlastného vyjadrenia platila za údržbu starej stránky.

Tak či onak, základný problém SACR netkvie v cene jej webstránok, ale v samotnej podstate jej činnosti. SACR je totiž štátnou príspevkovou organizáciou špecializovanou na marketing a štátnu propagáciu cestovného ruchu Slovenskej republiky. Jadrom problému preto ostáva, prečo by mal mať vlastne propagáciu Slovenska na starosti štátny úrad financovaný z daní. O tieto aktivity by sa mali prirodzene starať najmä slovenské firmy, ktoré môžu profitovať z obchodu a turistického ruchu.

Marketing je bežnou súčasťou podnikateľských aktivít a každá firma si môže sama zrátať, aké sú jej benefity z takejto činnosti, a ako propagáciu zabezpečiť čo najefektívnejším spôsobom. Štátom financovaný projekt tak do istej miery predstavuje pre súkromné investície konkurenciu, ktorá nečelí riziku bankrotu.