Na boji proti uhlíku nezbohatneme

Európska únia je v politickom svete boja proti uhlíku globálnym lídrom (v tom reálnom sú lídrom Spojené štáty). Limity, kvóty, regulácie, dotácie, povolenky a automatické presadzovanie jednej verzie teórie o globálnom otepľovaní bez objektívnej diskusie je silným trendom, ktorý v Bruseli len tak skoro neodznie.

Skôr naopak. Najnovšie sa varí rámec pre klimatickú a energetickú politiku EÚ do roku 2030. Momentálne platí takzvaný balík 20-20-20, teda plán do roku 2020 znížiť emisie oxidu uhličitého o 20% oproti roku 1990 a dosiahnuť 20% podiel OZE na produkcii energie. Nový balík ešte nie je utrasený, ale momentálne to vyzerá na ciele dosiahnuť 40% redukciu CO2 a 27% podiel OZE do roku 2030. Vo výnimočnej zhode to nepovažujeme za dobrý plán ani my, ani vláda.

Komisia tuší, že hrozba klimatických zmien nemusí byť dostatočnou motiváciou pre verejnosť na hladké akceptovanie stále drastickejších obmedzení, hlavne keď sa čoraz intenzívnejšie začínajú prejavovať v cenách energií, v nákladoch na získanie rôznych štítkov a certifikátov, či obmedzením spotrebiteľskej voľby pri rozhodovaní o výkone vysávača či veľkosti záchodovej nádržky. Preto vymyslela orwellovský obrat – zelená politika neprinesie spomalenie hospodárskeho rastu, ale jeho posilnenie!

Zelená politika vraj prinesie rozvoj zeleného priemyslu a prácu miliónom ľudí pri konštrukcii solárnych panelov, zatepľovaní, či vývoji lepších vrtúľ pre veterné elektrárne. Samozrejme, ale zabúda sa dodať, že vyššie ceny energií, emisií, vyššie dane určené na dotácie a byrokratické povinnosti a obmedzenia zabijú množstvo produkcie v iných sektoroch. Zelené technológie nie sú dopytované trhom, ale sú zavádzané umelo rozhodnutím politikov a preto nemajú pre spotrebiteľov takú hodnotu ako produkty, ktorých sa museli vzdať (inak by si ich zvolili sami a nebol by nutný politický tlak).

Vychádzajme z predpokladu, že globálne otepľovanie spôsobí obrovské zmeny a teda ho môžeme z ekonomického hľadiska prirovnať ku prírodnej katastrofe. Aj tsunami či záplavy spôsobia boom v sektore balenej vody, gumených člnov a protipovodňových  zábran. Dovolíme si však tvrdiť, že to posilní „hospodárstvo a zamestnanosť“ oproti situácii, keď nemáme takéto výdavky? Určite nie. Môžeme sa baviť o tom, aké škody hrozia, ak neminieme zdroje na tieto opatrenia, ale náklad bude vždy len nákladom.