Trest pre sporiteľov v II. pilieri

Navrhovaná daň pri výbere úspor z II. piliera nie je ničím iným, len trestom za vyšší individuálny úžitok sporiteľov v starobe. K tomuto záveru ma priviedli vyjadrenia viacerých analytikov, ktorí sú proti slobodnejšiemu prístupu k úsporám. Ich argumentácia má tri spoločné znaky.

Prečo nezdaňovať úspory v druhom pilieri

Vynecháva existenciu zásadnej podmienky prístupu k úsporám. Tá ma podobu požiadavky na zabezpečený pravidelný mesačný príjem vo výške priemerného dôchodku. Štát týmto jednoznačne deklaroval verejný záujem, že nechce sporiteľov po výbere úspor vidieť v hmotnej núdzi, a oni sa tam vďaka tejto podmienke nedostanú. Budú mať dostatočný pravidelný mesačný príjem na dôchodcovský život (státisíce dôchodcov dnes poberajú nižší ako priemerný dôchodok z I. piliera) aj financovanie prípadnej starostlivosti v odkázanosti. Týmto sa štát efektívne vyviazal z morálnej povinnosti nanútiť sporiteľom svoju predstavu výplatnej fázy. Tá mu ostáva (ale kompenzačná, nie regulačná) len v situáciách, keď sám svojimi zásahmi ochudobní sporiteľov, ako sa stalo pri presúvaní medzi fondami, či zavedením garancií do fondov.

Analytici zároveň obchádzajú skutočnosť, že nikde v zákone ani v ústave nie je uvedené, že zabezpečenie na starobu sa dá uskutočniť len pravidelnými mesačnými dávkami. Doplatenie hypotéky z úspor v dôchodkovom veku pritom nie je nič iné ako lacnejšie (!) využitie budúcich mesačných dávok.

Tretím znakom ich argumentácie je, že sa do zásluhového II. piliera snažia vnášať solidaritu, hoci jej miesto je v I. pilieri. Argumentujú tým, že keď si všetci zakúpia anuitu – jej priemerná hodnota vzrastie. Z doterajších štatistík však vidíme, že ľudia nechcú anuity, resp. nechcú ju hneď na začiatku a mnohí ani nechcú čerpať svoje úspory. Vlastníctvo úspor a možnosť rozhodovať o úsporách je však v rozpore so zavádzaním solidarity. Nútiť človeka ku kúpe doživotnej anuity, ak trpí na smrteľné ochorenie, nemá so solidaritou nič spoločné, pričom práve tento krok by naplnil ich predstavu vyššieho benefitu pre spoločnosť.

Medzi riadkami čítam nasledovné. Druhý pilier pre nich nie je súčtom individuálnych úspor sporiteľov. Je to pre nich „materiál“, s ktorým má štát pracovať a vytvoriť čo najvyšší „spoločenský“ úžitok. Toto východisko má dva problémy.

Za prvé, legitímnych definícií spoločenského úžitku je viacero. Existujú dokonca aj také názory, že najvyšší spoločenský úžitok dosiahneme, ak anuita bude povinná pre každého (bez ohľadu na jej aktuálnu výhodnosť) a okamžite. Žiadne dedenie.

Za druhé, hodnota úspor sporiteľa je výsledkom jeho individuálnych rozhodnutí. Sporiteľ môže meniť fondy, rozloženie úspor aj správcovskú spoločnosť. Je to obrovský rozdiel oproti prvému pilieru, v ktorom výšku ADH (aktuálnej dôchodkovej hodnoty, jednej zo základných veličín na výpočet dôchodkovej dávky v danom roku) nedokáže žiadny poistenec ovplyvniť. Z tohto dôvodu by mal mať nárok si individuálne „užiť“ výsledok svojej usilovnosti, bez povinnosti „prispievať“ ostatným na anuity. Že analytická predstava „spoločenského“ úžitku je vzdialená od individuálnej, jasne potvrdzujú čísla. Dve tretiny sporiteľov si dnes peniaze radšej vyberie.

Zavedenie dane na vybraté úspory tak nie je ničím iným, len trestom. Nechcete sa svojimi úsporami podieľať na spoločenskom úžitku? Chceli by ste vyšší úžitok zo svojich peňazí, ako tí, ktorí nasporili málo, alebo sú odkázaní len na prvý pilier? Zaplatíte daň.

To, že doteraz nikto z týchto analytikov nezverejnil „spoločenské“ náklady slobodného výberu, je druhoradé. Aj to, že takáto daň skončí vo všeobecnej kase na financovanie všetkého. Problém vidím v zmene prístupu.  

Nastavenie výplatnej fázy druhého piliera dnes predpokladá, že sporiteľ je zodpovedný občan, ktorý rozvažuje, ako svoje úspory s cieľom maximálneho úžitku použije. Naopak daň je symbolom prístupu, ktorý z občana zotiera jeho individualitu, v mene verejného záujmu ignoruje rozdiely v potrebách ľudí. Presne takto postupuje opatrovateľský štát. Nezaujímajú ho individuálne straty a výnosy, keďže ich nevie a nemôže spočítať. Preto sa sústredí na premennú, ktorú vie počítať aj ovplyvňovať- celkovú prerozdelenú sumu. Prerozdelenú uniformným spôsobom pre všetkých. V debate o dani sa tak bavíme aj o tom, ako bude štát pristupovať k občanovi.

TREND, 7.11. 2022