Tri druhy javov – hromy, neporiadok a slovenčina

Veľmi krátke intelektuálne dejiny evolúcie, priznajme si, že máme problém.

Jav bez mena

Zjednodušene môžeme povedať, že dnešný človek sa stretáva s tromi druhmi javov. Prvé sú prírodné. Pri nich chápeme, že nepotrebujú svojho hýbateľa. Keď sa blýska nad Tatrami, neznamená to, že sa hnevajú bohovia, alebo že Ježiško roznáša pečivo nebeským vláčikom, ako bolo tvrdené mne, keď som bol malý. Tento a podobné prírodné javy nie sú výsledkom ľudského konania a ani ľudského zámeru. Musíme sa s nimi zmieriť. Gravitácia tu bude nech si o nej myslí človek nad priepasťou čokoľvek. Alebo sa ich môžeme naučiť ovládať a ťažiť z nich. Vietor, voda, oheň sa stali našimi služobníkmi. Možno k ním raz pribudnú aj blesky.

Potom je tu druhá skupina javov, ktoré máme na svedomí my, ľudia. Keď nájdem v práci v kuchynke dres plný neumytých riadov, tak moja frustrácia má trochu iný charakter, ako keď idem z práce a začne pršať. V prípade špinavých riadov viem, že existujú ľudia za to zodpovední. Tento jav je výsledkom ľudského konania a taktiež ľudského zámeru. Niekto sa chcel najesť, ale nechcelo sa mu po sebe umyť následok. S týmto javom sa nemusím zmieriť. Môžem kolegom vysvetliť, prečo je to problém, prečo sú zaň zodpovední a ako by mali zmeniť svoje konanie, aby ten problém už nenastal. Oni vás možno budú chcieť presvedčiť, že za ten neporiadok môžem ja, ale neverte im!

Týmto dvom skupinám javov sme vystavení každý deň. Vďaka intuícii a vzdelaniu dokážeme pochopiť ich príčiny a vieme sa podľa toho zariadiť, keď nastavujeme svoje očakávania a plánujeme intervencie - zoberiem si dáždnik a dohovorím kolegom.

Existuje ale aj tretia skupiny javov, ktorá je niekde medzi týmito dvoma. Sú to javy, ktoré vykazujú účelnosť, ale nie sú výsledkom nikoho cieľavedomého. Sú síce výsledkom ľudského konania (ako špinavé riady), ale nie sú výsledkom ľudského zámeru (ako hromy a blesky).

Príklad? Pozeráte sa naň. Slovenský jazyk. Jazyky sú výsledkom ľudského konania. My ľudia nimi rozprávame a my ľudia sme ich vytvorili. Ale aj napriek tomu nie sú výsledkom ľudského zámeru alebo dizajnu. Nikto sa jedného dňa nezobudil s cieľom vytvoriť ľudský jazyk. Jazyk má účelový dizajn, ale nemá dizajnéra. Ten slovenský nevymyslel Ľudovít Štúr ani jeho meno nosiaci Jazykovedný ústav.

A takýchto príkladov je v spoločnosti viac. Peniaze, písmo, neformálne inštitúcie, právo, morálka, náboženstvá, tradície a vlastne celá kultúra v širokom zmysle slova. Všetky tieto spoločenské javy sú výsledkom ľudského konania, ale nie ľudského zámeru. Sú výsledkom kultúrnej evolúcie. Majú spontánno-evolučný charakter. Vznikali postupne a bez niekoho zámeru, a aj napriek tomu plnia dôležité spoločenské funkcie. Dokonca vyzerajú, akoby ich niekto vedome skonštruoval, aby nám pomáhali riešiť naše problémy. Ale v skutočnosti nemajú svojho konštruktéra.

Identifikovať túto skupinu javov ako vlastnú kategóriu, dať im meno a pochopiť ich fungovanie, nebola v histórii myslenia jednoduchá úloha.

Veľmi krátke intelektuálne dejiny evolúcie

Keď sa povie evolúcia, väčšina ľudí si predstaví biologickú evolúciu, osobnosť Darwina a žirafu s dlhým krkom, ktorá sa naťahuje k listom stromu. Keby ste sa však spýtali nejakého učenca z 18. storočia na spontánno-evolučné javy, dostali by ste úplne iné asociácie. Napríklad škótsky osvietenský filozof David Hume by vám začal prednášať o vývoji ľudskej morálky a práva. O niečo neskôr by sa jeho žiak Adam Smith pustil do diskusie o obchode a deľbe práce. A zas jeho nasledovník Carl Menger by vám vysvetlil evolučný vznik peňazí. Jednoducho intelektuálne dejiny spontánno-evolučných procesov sú spojené s vysvetleniami spoločenských javov.

Samotný otec evolučnej biológie, Charles Darwin, sa netajil tým, že nápad evolučnej selekcie dostal pri čítaní eseje ekonóma Thomasa Malthusa. Darwin taktiež študoval knihu Bohatstvo národov od Adama Smitha a spolu s prírodovedcom Henri Milne-Edwardsom si z nej požičali kľúčové slovné spojenie „deľba práce“. Henri Milne-Edwards ho použil pri orgánoch tela a Darwin následne pri špecializovaných druhoch v ekosystéme. Dokonca aj v evolučnej biológii legendárne slovné spojenie „prežitie najzdatnejšieho“ prišlo zo spoločenských vied, konkrétne od sociológa Herbert Spencera a od neho ho prebral Darwin. Friedrich Hayek zhrnul intelektuálne dejiny tretieho druhu javov nasledovne: „spoločenský teoretik z 19. storočia, ktorý sa musel učiť idei evolúcie od Darwina, nebol hoden svojej mzdy“.

Princípy spontánno-evolučných fenoménov tak boli artikulované v dielach morálnych filozofov a politických ekonómov dávno pred Darwinom. Túto vetvu chápania spoločnosti následne na začiatku 20. storočia zdiskreditovali sociálni darwinisti. Tí však boli v skutočnosti len nepodarenou karikatúrou skutočnej evolučnej teórie. Jej zástancovia nesprávne chápali evolúciu ako progresívnu silu, ktorá vedie k vytvoreniu nejakého „nad“ druhu v procese, kde „silnejší zvíťazí“. V skutočnosti však evolúcia nemá žiadny cieľ a ani stupne dosiahnutých „úrovní“. Všetky druhy, ktoré sa dostali až do dnešnej fázy života na svete sú víťazmi evolúcie. A zároveň o tom, kto sa dostane do ďalšieho kola hry menom život, nerozhodujú svaly, sila alebo správna farba pokožky, ale prispôsobivosť daným podmienkam.

Navyše, keď hovoríme evolúcii v spoločenských témach, nehovoríme o selekčnom tlaku na konkrétnych jednotlivcov, ale na „kultúrne varianty“, inak nazývané aj mémy. Sú to myšlienky, presvedčenia, morálka, technológie, podnikateľské plány, ideológie, alebo aj predstavy o tom, ako má vyzerať správne vzdelávanie. Takáto evolúcia neselektuje konkrétnych ľudí, ale len ich kultúrne varianty, ktorých sú nosičmi.

O každom spoločenskom fenoméne, ktorý patrí do tretej skupiny javov (výsledok ľudského konania, ale nie zámeru) boli popísané celé knihy. Ja, ako vyučený ekonóm, viem najviac o tom, ktorý sa týka ekonomiky. Preto vám veľmi v krátkosti zhrniem, čo ekonómovia vyskúmali za posledných 200 rokov o fungovaní spontánno-evolučného javu menom ceny. Mojím cieľom je, aby ste nacítili tú neintuitívnu silu, ktorú má tento tretí typ javov, predtým ako sa pozrieme na jeho aplikáciu v oblasti obsahu a formy vzdelávania. Teda do toho, ako rozmraziť evolúciu vo vzdelávaní.

Priznajme si, že máme problém

Aby človek dokázal oceniť eleganciu nejakého riešenia, musí najskôr pochopiť zložitosť problému, ktorý toto riešenie odstraňuje. A problém koordinácie činnosti ľudí v ekonomike s celosvetovou deľbou práce je až nečakane zložitý.

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, koľko ľudí, zdrojov a činností je zapojených do výroby takých jednoduchých vecí ako kabát, bageta alebo ceruzka? Jedného youtubera raz napadlo, že si skúsi úplne sám „od piky“ vyrobiť sendvič. Vysadil si vlastný šalát a uhorku, z oceána vyvaril soľ, z kravy nadojil mlieko, z toho spravil syr a maslo, od včiel získal med, z múky si spravil chleba, zabil sliepku na mäso a tak ďalej. Príprava jedného sendviča mu trvala pol roka a stála ho 1500 dolárov. A to ešte podvádzal.  Kravu, sliepku ani včely sám nechoval, múku na chleba tiež nevypestoval a nepomlel, a nehovoriac o všetkých prístrojoch a nástrojoch, ktoré celý čas používal. A teraz si to porovnajte s vaším ránom, keď idete okolo bufetu, kde si kúpite podobný sendvič za 3 eurá, na ktoré ste museli včera robiť 20 minút. Pol roka verzus zlomok jednej hodiny je manifestácia efektivity celospoločenskej deľby práce.

Táto extrémna efektivita však potrebuje extrémne rozsiahlu koordináciu. Je intuitívne, ako Youtuber koordinoval svoje činnosti pri jeho pokuse. Naplánoval si čo bude potrebovať, stanovil si nejaký rozvrh činnosti a pokračoval krok za krokom. Takto však nemôže fungovať koordinácia celospoločenskej deľby práce, ktorá vám lacno a rýchlo servíruje sendvič. Tá sa neodohráva v jednej hlave, ale naprieč miliardou hláv. Vyžaduje, aby na sebe nezávislé konanie veľkého množstva ľudí pri všetkých možných činnostiach, ktoré sú spojené s prípravou jedného sendviča, do seba zapadli a boli zladené. To je komplexitou nepredstaviteľne zložitá úloha, nad ktorou sa ekonómovia rozplývajú posledné dve storočia.

Adam Smith v 18. storočí opisoval zložitosť koordinácie, ktorú vyžaduje výroba takej jednoduchej veci, akou je vlnený kabát. Ten je výsledkom:

"Spoločnej práce veľkého počtu pracovníkov. Pastier, triedič vlny, strihač alebo spracovateľ vlny, farbiar, tkáč, valcovač, kreslič a mnohí ďalší musia spojiť svoje rôzne profesie, aby vyrobili aj takýto jednoduchý výrobok. A okrem toho, koľko ďalších obchodníkov a povozníkov musí byť zamestnaných pri preprave materiálu... koľko lodníkov, plachtárov, pltníkov a povrazníkov musí pracovať, aby bol doručený rôzny materiál... Koľko rôznych druhov práce je potrebných na výrobu náradia ... ako sú napríklad nožnice, ktorými ovčiar strihá vlnu. Baník, staviteľ pece na tavenie rudy, drvič, uhliar, tehliar, murár, robotníci obsluhujúci pec, sekerník, hutník, kováč, všetci musia spojiť svoje remeslá, aby vyrobili nožnice..."

O jedno storočie neskôr sa francúzsky ekonóm Fredeci Bastiat opýtal otázku: „Ako je nakŕmený Paríž?“ (How does Paris get fed?). Táto otázka v sebe skrývala rozčarovanie nad zložitosťou synchronizácie všetkých aktivít, ktoré sú potrebné na to, aby stolár ráno našiel bagetu na svojom stole:

„Poľnohospodársku pôdu bolo treba vyklčovať, ohradiť, zorať, pohnojiť, vysadiť; úrodu bolo treba chrániť pred krádežou; nad veľkým množstvom ľudí musela vládnuť určitá úroveň práva a poriadku; pšenicu bolo treba pozbierať, pomlieť, vymiesiť a pripraviť; železo, oceľ, drevo, kameň bolo treba priemyselne premeniť na výrobné nástroje; niektorí ľudia museli využiť silu zvierat, iní silu padajúcej vody atď. Všetky veci, z ktorých každá sama o sebe predpokladá nespočítateľný výkon práce nielen v priestore, ale aj v čase.“

Znova o ďalšie storočie vytiahol túto tému ekonóm, Leonard E. Read v dnes legendárnej eseji o rodokmeni ceruzky prerozprávaný v prvej osobe. Tá na prvý pohľad vyzerá ako jednoduchý produkt, ale v skutočnosti je na jej výrobu potrebná koordinácia činností z celého sveta. Od drevorubačov z Kalifornie, spracovateľov dreva z San Leandru, baníkov grafitu z Cejlona v Indickom oceáne, cez mississippský íl, sviečkový vosk z Mexika, až po chemikálie na gumu z východnej Indie a Talianska. A tak ďalej. Navyše každú túto činnosť je ešte potrebné rozmeniť na drobné. Na drevo treba píly, na píly treba stroje, na prepravu kamióny, vlaky a lode.

Ak ste teraz aspoň trochu začali pociťovať komplexitu problému koordinácie pri výrobe kabátu v 18. storočí, bagety v 19. storočí, ceruzky v 20. storočí, a sendviča v 21. storočí, tak svoj pocit prenásobte číslom 10¹⁰ (to je 10 miliárd). To je odhadované množstvo rôznych produktov vo väčšom západnom veľkomeste. Ide o počet takzvaných SKU (Stock Keeping Units), čo je maloobchodný ukazovateľ, ktorý hovorí o tom, koľko rôznych položiek má predajca na svojich pultoch.

Na to, aby mali obyvatelia západného sveta k dispozícii všetky tieto tovary, sa museli odohrať miliardy príbehov podobných kabátu, bagete, ceruzke a sendviču. To znamená, že miliardy činností a aktivít museli do seba zapadnúť ako najväčšie puzzle na svete. Puzzle však nie je presná analógia, ktorá by dávala zadosť učineniu komplexnosti problému. Puzzle má totižto jeden pevne stanovený cieľ (konečný obrázok) a pevne stanovené vzťahy medzi jednotlivými kúskami (výrezy a výčnelky).

V reálnej ekonomike sa ale podoba konečného obrázku neustále mení (menia sa preferencie ľudí, technológie, dostupné zdroje aj samotní ľudia) a jednotlivé kúsky puzzle sú variabilné. Jeden a ten istý kúsok môže byť použitý na viacerých miestach. Ceruzku môžete vyrobiť rôznymi spôsobmi, a z rôznych materiálov, a zároveň môžete z dreva okrem ceruzky vyrobiť nepreberné množstvo výrobkov. V ekonomickom žargóne medzi vzácnymi zdrojmi existuje nepreberné množstvo substitučných a komplementárnych vzťahov.

Ekonomiku si tak môžeme predstaviť ako hustú sieť, kde jednotlivé body (modré kruhy) predstavujú všetky vzácne zdroje v ekonomike. Či už ide o ľudí a ich služby, alebo základné suroviny, už spracovaný materiál, polotovary alebo kapitálové vybavenie. A prepojenie týchto bodov (šedé čiary) predstavujú všetky možné technologicky uskutočniteľné postupy, ktoré vedú k tvorbe tovarov a služieb pre konečnú spotrebu alebo ďalšiu výrobu. Vzhľadom na to, že množstvo zdrojov v ekonomike je extrémne vysoké a technologické postupy umožňujú vyrobiť prakticky hocičo z hocičoho, dostaneme veľmi komplexnú sieť.

Otázku, ktorú si ekonómovia položili je, ako pri takomto komplexnom probléme zabezpečiť koordináciu činnosti ľudí a zdrojov tak, aby na konci dňa z toho všetkého vypadol lacný a v každom bufete dostupný sendvič?

Riešenie nabudúce.

16.04.2024, Pokrok bez povolenia