Výkonnostné zmluvy nemusia garantovať výkon

Prechádzajúce vlády v rámci reformy vysokých škôl zaviedli tzv. výkonostné zmluvy, na ktoré pôjde počas troch rokov 300 mil. eur. Na webe ministerstva školstva si najnovšie môžete pozrieť aj všetky kritéria týchto zmlúv a ako si jednotlivé vysoké školy stoja. Problém je, že mnohé kritériá, ktoré výkonnostné zmluvy sledujú, nemusia viesť k zvýšeniu kvality vzdelávania na vysokých školách. Ale naopak, k jej zhoršeniu.

Hneď prvé dve povinné kritériá nesú názov „efektivita štúdia“ a ich vplyv na kvalitu je veľmi otázny. Kritérium s názvom „drop-out rate“ sleduje podiel študentov, ktorí nedokončili vysokú školu zo všetkých novoprijatých študentov. Ministerstvo chce finančne motivovať vysoké školy, aby znížili tento podiel. Dúfajúc, že tak spravia prostredníctvom náročnejších prijímacích skúšok. 

To je však otázka finančnej kalkulácie. Oplatí sa školám prijať menej študentov a prísť o financie za ich štúdium, výmenou za splnenie jedného kritéria? Rôzne školy môžu prísť k rôznym záverom. Navyše, vysoké školy majú aj tretiu možnosť. Prijať rovnako veľa študentov, znížiť náročnosť štúdia a skúšok, a tak znížiť „drop-out rate“. Prečo by si nemali vybrať túto možnosť? 

Rovnaké otázky sú na mieste aj pri podobnom kritériu pod názvom „Success rate“. To sleduje podiel študentov, ktorí dokončia štúdium v štandardnej dĺžke štúdia. Ako ministerstvo zaručí, že vysoké školy budú dosahovať toto kritérium zvyšovaním náročnosti prijímacieho konania a nie znižovaním náročnosti samotného štúdia? Nezaručí, lebo sa to nedá.

Ministerstvo má však chvályhodný cieľ. Zastaviť plytvanie miliónmi eur, ktoré vysoké školy spália, keď do prvých ročníkov naberú slabých študentov a počas nasledujúcich rokov ich vyhadzujú. Plytvanie, ktoré musia platiť daňoví poplatníci. Našťastie existuje jedno elegantné riešenie, ktoré funguje v mnohých krajinách na západe a neprináša vyššie spomínané nezamýšľané negatívne dôsledky. Tým riešením je spolufinancovanie vzdelávania samotnými študentmi.  

Spolufinancovanie prinesie hneď tri pozitívne vplyvy. Po prvé, ak si budú mať študenti sami zaplatiť aspoň časť nákladov vzdelávania, tak si lepšie rozmyslia, či im za to stojí „len tak skúšať“. Spolufinancovanie pomôže vysokým školám vyselektovať tých mladých ľudí, ktorí to myslia so štúdiom naozaj vážne a majú na to predispozície. Aby si ho mohli dovoliť všetci, môže štát zaviesť sociálne štipendiá alebo nejakú formu pôžičiek pre ľudí z chudobnejších pomerov. 

Po druhé, spolufinancovanie vnesie väčšiu mieru spravodlivosti do systému. Náklady vzdelávania budú aspoň čiastočne niesť tí, ktorí z neho budú neskôr cez vyššie príjmy aj benefitovať. Dnes je vysokoškolské vzdelávanie služba pre vyššiu strednú triedu, na ktorú sa im povinne skladajú všetci daňoví poplatníci (aj tí, ktorí sami neštudovali, alebo ktorých deti študovať nikdy nebudú). A po tretie, spolufinancovanie prinesie nový zdroj financií do školstva, po čom volajú všetci pedagógovia a ľudia zo sektora. 

Ministerstvo tak identifikovalo správny problém a je chvályhodná jeho snaha o riešenie. Nanešťastie však nezvolilo najlepšie prostriedky, a preto je možné, že výsledkom nebude úspora a vyššia efektivita, ale ďalší pokles latky náročnosti vysokoškolského štúdia, ktorého sme svedkami už posledné dve dekády. 

31.12.2024, HNonline.sk