Zastavme prepad Európy na tretie miesto na svete

Keď Slovensko vstupovalo do EÚ, zapojilo sa do exkluzívneho klubu krajín, ktoré tvorili 26% svetového HDP. Tesne za USA s 28% podielom. Čína vtedy len začínala svoj raketový ekonomický rast so 4% podielom.  V tomto roku vytvorí  EÚ 17,3% HDP sveta, Čína by mala dosiahnuť 16,9%. Asi poslednýkrát, čo vyspelá EÚ bude produkovať viac ako Čína, ktorá sa veľmi pravdepodobne posunie budúci rok na druhú priečku na svete. Za hegemóna USA, ktorý stále tvorí 26% svetovej produkcie.

Toto sú čísla, ktoré v Bruseli úradníci neradi vidia. Že 1,4 miliardová Čína nakoniec dobehne EÚ, bolo jasné už 10 rokov. Ale prečo sa o štvrtinu menej ľudnaté USA únii tak prudko vzďaľujú?

Bruselské archívy sú plné analýz a zdôvodnení. S praktickými návodmi sa zapojil aj INESS s nedávnou analýzou Sila trhu. Jednotný trh je totiž najsilnejším nástrojom ekonomického rastu, ktorý má EÚ k dispozícii. Ako zlepšiť výkonnosť jednotného trhu EÚ naposledy popísal aj bývalý taliansky premiér Enrico Letta v správe objednanej komisiou.

Obávam sa však, že sťažovanie sa na byrokratickú záťaž, zložité zakladanie firiem, nízku mobilitu pracovnej sily, či pomalú digitalizáciu ekonomické zaostávanie EÚ neodstráni.

Zásadný problém je kultúrny. Nemyslím umelecký, myslím tým problém kultúry a hodnôt EÚ. Kedysi kolíska kapitalizmu sa za posledných 30-50 rokov výrazne premenila. Podnikať chce čím ďalej menej ľudí, zisk získal nežiadúci podtón a leitmotívom verejných diskusií je ochrana. Ochrana spotrebiteľa, ochrana zamestnanca, ochrana študentov pred nepríjemnými faktmi, ochrana občana pred vlastnou hlúposťou a v neposlednom rade ochrana klímy a životného prostredia. Zanevreli sme na rast, už chceme len prerozdeľovať a konzervovať. A pomocou tzv. bruselského efektu rozširovať túto legislatíva aj za hranice EÚ.

Zoberte si napríklad evergreen s názvom byrokratická záťaž. Jej znižovanie je v teórii šľachetný cieľ, ale v praktickej politike k zníženiu regulačnej záťaže nemôže dôjsť. Jednotný trh EÚ, umožňujúci silnejší rast, bohužiaľ nie je politickou prioritou ani Európskej komisie ani členských štátov. Naopak, stal sa vynikajúcou platformou na plošné šírenie ochranárskej filozofie.

Na jednej strane Európska komisia zatlačí na členské štáty, tie zdigitalizujú niektoré štatistické reporty a firmy by mali mať menej administratívy. Ale vzápätí príde smernica o znižovaní rozdielov v platoch pohlaví a k tomu desiatky strán nových výkazov a reportov. Byrokratická záťaž je nazad: Ale to by bol ten najmenší problém. Ochranárska legislatíva totiž negeneruje len zbytočné výkazy, ona zasahuje priamo do vedenia a riadenia firiem. Kvóty na podiel žien vo vedení, kvóty na podiel ľudí so zdravotným znevýhodnením, požiadavky na skracovanie pracovnej doby, povinné minimálne mzdy, zakazovanie alebo obmedzovanie práce kontraktorov pre digitálne platformy. Všetky tieto opatrenia dodáva Európska komisia s analýzami o pozitívnom dopade na ekonomický rast. Ale na biednom raste únie vidíme, že to nie sú ani tak príležitosti, ako skutočné prekážky rastu.

V mene ochrany spotrebiteľa Únia, ale aj členské štáty, prijímajú legislatívu, ktorá brzdí inovácie a spôsobuje zúfalé zaostávanie vo vývoji digitálnych technológií za USA a Áziou. Zákon o umelej inteligencii prijala prvá na svete EÚ, hoci v jej vývoji hrá už len úlohu pozorovateľa. Tento postup vychádza z predstavy, že dobrá regulácia vytvorí priestor na inovácie. Ale trhová realita je opačná. Inovácie obyčajne vznikajú tam, kde ešte nevládne regulácia.

Podľa komisie je jedným z najväčších výdobytkov jednotného trhu tzv. sušienkový (cookies) zákon o GDPR. To je zákon, ktorý síce zvyšuje ochranu spotrebiteľa, ale aj merateľne znižuje tržby a zisk firiem, čím znižuje atraktivitu trhu EÚ pre nové investície.

Všetkým týmto politikám ale kraľuje podivná snaha o líderstvo v dekarbonizácii. Je to disciplína, ktorú si EÚ sama vymyslela, sama v nej súťaží, a pochopiteľne v nej aj vyhráva. Lenže cena tohto víťazstva sa prejavuje už dnes v slabom ekonomickom raste a presúvaním investícií európskych podnikov do zámoria. Priemyselná produkcia Nemecka je na úrovni z pred 15 rokov, chemický priemysel už klesol na úroveň roka 1995.

Byť lídrom na svete v cene uhlíka sa môže javiť ako šľachetné, dekarbonizácia je určite potrebná, ale tempo, ktoré zvolila EÚ je extrémne nákladné a riskantné. Zamestnávanie inštalatérov solárnych panelov, dovezených z Číny, nás bohatšími neurobí. Naopak, pre ktorúkoľvek mimoeurópsku exportne orientovanú krajinu je extrémne lákavé odložiť svoj Net zero cieľ o 5-10 rokov neskôr, a využiť v pretekoch o trhový podiel obdobie, keď únia má na chrbte závažie jej prísnych klimatických cieľov. 

Dokiaľ budú v Európe dominovať ochranárske politiky zamerané na minimalizáciu rizika spotrebiteľa a znižovanie zodpovednosti občana, dokiaľ bude EÚ slepo súťažiť o post líderstva v dekarbonizácii, žiadne zmeny jednotného trhu nedokážu priniesť významne vyšší ekonomický rast. Zlepšovanie podnikateľského prostredia bude v takomto kultúrnom nastavení bez efektu. Výkonnosť ekonomiky USA sa bude vzďaľovať, podiel EÚ na svetovom HDP bude ďalej postupne klesať. A čo je pozoruhodné, veľká časť obyvateľov EÚ tomu bude ešte aj tlieskať.

Komentár bol publikovaný v printe a na stránkach Hospodárskych novín