Aj vám pridáme!

Učitelia, zdravotníci a najnovšie dôchodcovia. Zoznam skupín obyvateľov, ktorí hlasno žiadajú viac peňazí sa postupne predlžuje. Každá skupina má svoje argumenty, s ktorými ťažko polemizovať – inflácia, konkurencia na trhu práce. No a ktorý politik dokáže povedať do očí učiteľom, alebo sestrám, že nie, viac nedáme? Lenže nie sme v Betsaide, kde Ježiš piatimi chlebmi a dvoma rybami nasýtil päťtisíc mužov. Pohľad na 5-miliardový deficit ukazuje, že zázraky sa vo verejných financiách nedejú.

Teraz k jablkám primiešam hrušky v podobe zamestnancov verejného sektora, ale nebojte sa, kompót bude dobrý. Vláda plánuje použiť jednu miliardu eur na navýšenie platov verejných zamestnancov. Počas najbližších dvoch rokov vzrastú ich mzdy o 21,2 %. Tým verejným zamestnancom, ktorým za posledných 14 rokov vzrástla priemerná mzda na dvojnásobok, pričom v súkromnom sektore za rovnaký čas narástla len o 70 %. Priemerná mzda vo verejnej správe je pritom dnes vyššia o viac ako 200 eur, než v súkromnom sektore. S aktuálnym nárastom (a príchodom stoviek dobre platených zamestnancov na Plán obnovy) sa mzdové nožnice ešte viac roztvoria.

Mimochodom, z 380 000 zamestnancov verejného sektora v roku 2006 je dnes už 430 000 zamestnancov. Čo spája zdravotníkov, učiteľov s týmito zamestnancami štátu? To, že o ich mzdách rozhodujú politici a nie zákazníci. Existencia štátu si vyžaduje istú mieru profesionálnej byrokracie. No ak je dlhodobým trendom jej numerický nárast a zároveň nárast mzdového rozdielu voči súkromnej sfére, vyvoláva to vo mne obavy. Vytvára to totiž začarovaný cyklus. Čím viac je zamestnancov, ktorých príjmy závisia od politiky, tým úspešnejší sú v presadzovaní svojich záujmov. Čím úspešnejší sú, tým viac lákajú nových pracovníkov zo súkromného sektora do politicky kontrolovaných sektorov. Nie, viac sestier, či učiteľov nie je problém sám o sebe. Problémom je, že sa týmto vývojom čoraz viac pretína spojenie ekonomickej reality so mzdovou politikou.

Možností zmeny je viacero. V prípade profesií, ktorých mzdy závisia od politiky, ale nie sú zamestnancami štátu, je odpoveďou väčšia decentralizácia rozhodovania. O mzdách učiteľov a zdravotníkov by mali rozhodovať ich zamestnávatelia. Pokiaľ budú v systéme nástroje, spájajúce rastúci dopyt po vzdelaní či po zdraví s peniazmi, ich mzdy porastú aj bez zákonov a tabuliek – tak ako rastú mzdy programátorov alebo zváračov. V prípade štátnych zamestnancov je to zložitejšie. Odpoveďou je hlavne zastavenie nabobtnávania byrokratického aparátu. S rastúcou digitalizáciou by malo úradníkov ubúdať, nie pribúdať.

HN, 15.8.2022