Ak by som bol minister školstva

V programovom vyhlásení vlády za školstvo sa nachádza množstvo dobrých opatrení a ešte viac dobre mienených cieľov. Medzi tie prvé patrí optimalizácia siete škôl, otvorenie trhu s učebnicami, zjednotenie a zrovnoprávnenie financovania, zoštíhlenie úradov, či zjednodušenie zakladania materských škôl.

Z dlhodobého hľadiska však budú dôležitejšie tie druhé, dobre mienené ciele. Minister plánuje „aktualizovať, zatraktívniť a skvalitniť“ vzdelávanie na základných a stredných školách, „vyhodnocovať efektívnosť vynaložených prostriedkov“ a podporiť „otvorené formy moderného manažmentu škôl“. Otázka za milión je, ako toto všetko dosiahnuť.

Po rokoch sledovania školstva na Slovensku som skeptický k dvom postupom. Neviem si dobre predstaviť, že sa ministrovi podarí nájsť odhodlanie a silu na veľkú reformu školstva, ktorá by priniesla výraznejšie zemetrasenie pred katedrami. Nikomu sa do niečoho takého už nechce. Učiteľom, riaditeľom, zriaďovateľom a tým pádom ani ministrovi. Ohlásiť najväčšiu reformu školstva je najrýchlejšia cesta, ako sa dostať na obrázky satirickej stránky Zomri.

Avšak rovnako nikam nevedie ani druhý postup. Zamerať sa na detaily a vylepšovať drobné parametre. Tu pridať hodinu dejepisu, tam ubrať hodinu hudobnej výchovy. Vyvolať verejnú diskusiu o tom akým písmom majú písať deti, alebo či sa ma vrátiť povinná branná výchova. Takéto zmeny prinesú mediálne pokrytie, ale vlak menom školstvo to ani minimálne nevychýli z jeho trajektórie. 

Našťastie existuje aj tretia alternatíva. Je ňou umožnenie vzniku paralelného systému autonómnych škôl. Tie budú môcť učiť po svojom bez byrokracie štátnych vzdelávacích programov a šikany štátnej školskej inšpekcie. Šikovní a iniciatívni učitelia a riaditelia sa budú môcť realizovať. Pričom ostatní budú môcť pokračovať vo vyjazdených koľajach.

Niekto môže odvrknúť, že my potrebujeme zlepšiť aj zvyšnú časť školstva. A ja súhlasne odkývnem. Poďme zlepšovať a tlačiť na kvalitu celého školstva, ale prečo pri tom súbežne neotvoriť možnosť tým, ktorí chcú zaradiť druhú alebo až piatu rýchlosť? A buďme k sebe úprimní. Ak chcete robiť zmeny vo veľkom kolose, akým je školstvo, musíte nájsť zmeny, s ktorými bude súhlasiť veľké množstvo aktérov. A zmena, s ktorou súhlasí väčšina je spravidla žiadna zmena.

Autonómne školy nie sú žiadnym šialeným experimentom. Vo svete funguje množstvo príkladov. Majú ich v Austrálii, Kanade, Anglicku aj v USA. Práve z posledného menovaného štátu prichádza najviac výskumu. V priemere dosahujú o niečo lepšie alebo minimálne rovnaké výsledky v testovaniach ako klasické školy, zároveň však na tieto výsledky potrebujú nižšie výdavky. Navyše uspokoja nielen sledovačov PISA skóre, ale aj tých, ktorí v škole vidia viac ako len výsledky testov. Sú s nimi výrazne spokojní žiaci aj ich rodičia. A to predovšetkým tí, ktorí žijú v mestských getách a v znevýhodnenom prostredí.

Ak by som bol minister školstva, neváhal by som ani sekundu a siahol po autonómnych školách. Vytvoria relatívne málo odporu medzi rozšírenými záujmovými skupinami v školstve, môžu niečo naozaj dlhodobo výrazne zmeniť, môžu dať šancu šikovným a aktívnym ľudom sa realizovať, sú odskúšané zo zahraničia a na koniec by som potešil aj svoje ego – niečo by po mne v školstve ostalo – na rozdiel od mojich mnohých predchodcov. 

Komentár bol uverejnený v Denníku N