Ako ovplyvniť dopyt v zdravotníctve

Keď príde reč na dostupnosť zdravotníckych služieb, takmer výhradne sa bavíme o počte (respektíve skôr nedostatku) zdravotníkov. Teda rečou ekonómov – o ponuke.

Strany dopytu sa dotýkame zriedka. Má to svoje dôvody – zníženie dopytu znie ako odrádzanie od zdravotnej starostlivosti. No existuje aj reálne nadspotrebovaná zdravotná starostlivosť.  Napríklad vyšetrenia „pre dobrý pocit“, obchádzanie čakania cez urgenty, čierne pasažierstvo v záchrankách, nahrádzanie sociálnej starostlivosti nemocničným pobytom, ale aj chýbajúca emancipácia a sebavedomie pacientov na zvládnutie triviálnych problémov bez osobnej návštevy lekára.

Na Slovensku sú ešte v pamäti poplatky za návštevu lekára z roku 2003. V reakcii na ne návštevy u všeobecných lekárov poklesli v druhom polroku 2003 o 10 %. Návštevy u lekárskej služby prvej pomoci poklesli o 13 %. Pokles návštev pri lekároch špecialistoch a v nemocniciach bol oveľa menší, len o 2 %. Metaštúdia poplatkov z roku 2013 analyzovala 47 štúdií z vyspelých štátov z rokov 1990 – 2011. Podľa jej záveru väčšina štúdii zistila, že poplatky znižujú spotrebu liekov, návštevy všeobecných lekárov aj návštevy špecialistov, no neznižujú hospitalizácie. Väčšia redukcia spotreby prišla však na strane nízkopríjmových skupín. Zavedenie plošných poplatkov je zaručenou cestou k zníženiu dopytu v ambulantnej sfére, ich sofistikovanejšia verzia by však mala obsahovať nástroje ako ročné stropy či výnimky pre určité skupiny obyvateľstva. Skúsenosti z iných krajín (Holandska, Švajčiarska) ukazujú, že systém poplatkov je možné vylepšiť napríklad diferencovaním poistných produktov, v ktorých si poistenci volia menšiu či väčšiu spoluúčasť.

Poplatky sú nástroj finančný. Druhý spôsob obmedzenia dopytu je v podobe vytvárania rôznych formálnych a neformálnych časových a administratívnych bariér. Pomerne jednoduchým, ale funkčným nástrojom môže byť povinné absolvovanie telefonického hovoru (prípadne použitie ďalších komunikačných prostriedkov ako email, aplikácie a podobne) pred samotnou návštevou lekára bez poplatku, aspoň v prípade niektorých životných situácií, samozrejme s príslušnými výnimkami. Tu je značný priestor využiť zdravotnícke callcentrá na úrovni poisťovní či iných väčších celkov (VÚC a pod.) a vďaka úsporám z rozsahu znížiť zaťaženie zdravotníkov.

Typickým existujúcim formálnym príkladom bariéry na Slovensku sú výmenné lístky na návštevu špecialistu, neformálnym príkladom sú neexistujúce objednávacie systémy a poradovníky. Mnohé bariéry sú hybridné – hlavným dôvodom ich existencie je dodržanie správneho medicínskeho postupu a bezpečnosť pacienta, ale „bonusom“ je aj zníženie dopytu. Najlepším príkladom sú indikačné a preskripčné obmedzenia. V blízkej budúcnosti sa tak budú množiť prípady, keď síce formálne budú dostupné hradené moderné lieky, ale pacienti budú čakať dlhé mesiace, kým sa dostanú k špecialistovi, ktorý im ich predpíše. Je preto naivné si myslieť, že ak nebudú bariéry formálne (napríklad poplatky), tak bariéry v dostupnosti zdravotnej starostlivosti nebudú existovať. Budú, ale pohľadajú si vlastné cestičky. Na rozdiel od poplatkov, čakacie doby znižujú dopyt plošne, neumožňujú ponechať rozhodovanie na pacientovi (ak má moja potreba vysokú naliehavosť, môžem zaplatiť poplatok, ale nemôžem obísť čakaciu listinu) a vytvárajú neistotu ohľadom reálnej dostupnosti služby. Ich použitie by malo byť sofistikovanejšie, napríklad vo forme alternatív výmenného lístka a poplatku, či transparentných čakacích lehôt a zoznamov.

To kľúčové na záver – hľadanie efektívneho nastavenia systému je evolučný proces. Existuje množstvo nástrojov, ako ovplyvniť správanie účastníkov systému, niektoré sme popísali vyššie. Nepoznáme ich ideálny koktejl, nedá sa vyčítať z kníh ani okopírovať zo zahraničia. Treba skúsiť, zbierať spätnú väzbu a nástroje podľa toho upravovať.

Zdravotnícke noviny, 1.6.2022