Ako podporovať klimatickú úzkosť

Informovanie o vývoji a dopadoch klímy je v médiách často jednostranné. Všetkým novým „zlým“ rekordom je venovaná pomerne veľká pozornosť, všetci dobre vieme, že minulý rok bol najteplejší v dejinách meraní. Menej pozornosti sa venuje opačným rekordom a postupným adaptáciám, čo skresľuje celkový pohľad na dopady otepľovania. Média vás neinformujú napríklad o tom, že podľa FAO (organizácie OSN) by mala byť tento rok historicky najvyššia úroda obilnín. Alebo ste nezachytili správu, že napriek rastúcej hladine mora rozsah súše neubúda, ale vďaka sedimentom z riek stále pribúda.

Okrem nevyváženosti reportovania o klíme sa nezriedka ignoruje kontext, do ktorého by správy mali byť zasadené. Ako príklad uvediem text, ktorý publikoval portál Euractiv s názvom Kým Poľsko radikálne mení kurz v prospech klímy, Slovensko nechce podľahnúť „zelenej ideológii. Z textu sa dozvieme, že by nová poľská vláda chcela nastaviť cieľ zníženia emisií o 90% už v roku 2040. Odhliadnime teraz od toho, že jedna vec je stanoviť cieľ, a druhá vec je ho aj dosiahnuť. Kto iný, ako Poľsko by malo uvažovať o radikálnej zmene kurzu? 

Emisie CO2 pripadajúce na obyvateľa Poľska boli v roku 2022 vyššie, ako v roku 2002. Tento rok som pre porovnanie nevybral náhodne. Vtedy boli emisie na Poliaka rovnaké ako na Slovenku. Odvtedy ale slovenské emisie klesli o 22%. Za obdobie týchto 20 rokov boli kumulatívne emisie Poliaka vyššie  o 5 násobok súčasných ročných emisií Slováka. Nie je to prekvapujúce, Poľsko má suverénne najviac emisií vo výrobe elektriny v celej EÚ. 

Porovnávať ambicióznosť stanovenia cieľov znižovania emisií Slovenska a Poľska tak nedáva celkom zmysel. Autori textu veľmi dobre vedia, že emisie Slovenska dlhodobo klesajú a s ukončením ťažby na Hornej Nitre tento rok a otvorením ďalšieho reaktora v Mochovciach opäť významne klesnú. Naopak, Poľsko bude na uhlie odkázané minimálne ďalších desať rokov, prvá jadrová elektráreň tam skôr nebude. Za nižšími emisiami Slovenska stoja pritom nemalé náklady a investície do nových zdrojov, či zvyšovania efektivity výroby v priemysle.

Svojím textom sa autori akoby snažili vytvárať očakávanie, že optimálnou politikou znižovania emisií je ich „radikálny“ pokles, bez ohľadu na úroveň, na akej sa aktuálne vyskytujú a bez ohľadu na podiel priemyselnej výroby danej krajiny. Vytvárajú dojem, že ak slovenský plán znižovania emisií nie je dostatočne „radikálny“, tak akoby nebol v „prospech klímy“. Takýchto textov v slovenských médiách nie je rozhodne málo. Nie som psychológ, ale takto by som si predstavoval komunikačnú stratégiu s cieľom vytvárať silné znepokojenie až úzkosť. 

„Prispieť“ ku klimatickej úzkosti na Slovensku sa rozhodla asi aj Európska komisia. Vyjadrením nesúhlasu s návrhom cieľa Národného energetického a klimatického plánu, v ktorom minulá vláda predpokladala zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov na 23%.

Podľa komisie by to malo byť minimálne (!) 35% do roku 2030. Pozor, nebavíme sa o podiele OZE na výrobe elektriny, ale o podiele OZE na finálnej spotrebe energie. Tam patrí všetko, aj ropné palivá, aj zemný plyn. V roku 2021 bol podiel obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe energií 17,4%. To si vážne Komisia myslí, že toto číslo môžeme za 7 rokov zdvojnásobiť? Podiel všetkej elektriny z vody predstavuje len 2,7% hrubej domácej spotreby energie. Pre ilustráciu, potrebovali by sme na to cca 7 ďalších gabčíkovských elektrární. Alebo nainštalovať státisíce tepelných čerpadiel, aby sme zredukovali spotrebu plynu o štvrtinu a k tomu vymeniť polovicu spaľovacích áut za elektrické. To je z ríše snov, ani len by to nemal kto fyzicky urobiť. Len jedinej krajine v EÚ, Švédsku, sa za posledných 7 rokov podarilo zvýšiť podiel OZE o viac ako 10%, a to o 13%. Komisia, očakáva od Slovenska nárast až o 17%. 

Súčasný cieľ 23% predstavuje podľa tohto Národného plánu investície za 5,3 mld. eur, a v týchto investíciách je zarátané nízko visiace ovocie. Inak povedané projekty, ktoré vieme zrealizovať a s vysokou efektivitou. Každé ďalšie percento podielu OZE bude náročnejšie. Komisia si asi predstavuje, že niekde v štátnej, ale aj súkromnej kase existuje ďalších 10-15 mld. eur, ktorými nové OZE zafinancujeme. Aj keby náhodou existovali, tieto zdroje by zúfalo chýbali v iných sektoroch ekonomiky. 

V tomto kontexte bude pochopiteľné, ak slovenskí predstavitelia budú rezervovaní k sprísňovaniu týchto cieľov. Veď už aj súčasný, tretinový nárast podielu OZE, nie je rozhodne malý.  Nestáť v prvej rade na „odvážnejší“ cieľ ale neznamená, že sa nedá vyvíjať snaha na jeho prekonanie. Tá je však podmienená uprataním si na vlastnom dvore. Je to práve štátna regulácia (zákon o EIA  a neschopnosť štátu dodržiavať vlastné lehoty), ktorá často brzdí súkromné investície do OZE. 

Komunikovanie klimatických tém alarmujúcim tónom a stanovovanie neprimeraných cieľov sa môže škaredo nevyplatiť. Na jednej strane to chápem, otepľovanie je plazivý problém, ktorý ľahko zmizne v šume prekotených semaforov. Ale príliš veľa alarmujúceho kriku môže nielen skutočne vyvolávať úzkosť, ale nakoniec aj únavu a apatiu (spomeňte si na COVID). A ak je tá spojená s vysokými nákladmi domácností, môže nakoniec dopadnúť odporom a odmietnutím, ako to teraz pozorujeme na štrajkoch  v Nemecku.

https://ourworldindata.org/co2/country/poland

24. 01. 2024, SME Komentáre