Elektromobilné sny

Prečo je na Slovensku málo elektromobilov? Pretože sú stále drahé a Slováci relatívne stále chudobní. Tak jednoduché to je. A to elektromobilom štát „pomáha“ na troch frontoch.

Zvýhodňuje ich regulovanou cenou elektriny pre domácnosti. Nabíjať elektroauto doma za babku na účet dodávateľov elektriny, resp. daňových poplatníkov, je zvlášť pri súčasných cenách výhodné.

Tým druhým frontom sú dotácie na fotovoltiku, pre vlastníkov väčších striech je vlastná baterka a elektroauto výhodnou kombináciou.

Tretím frontom sú rôzne výhody a podpora inštalácie nabíjacích staníc, nech už sú to aktivity municipalít alebo pripravovaná podpora z plánu obnovy.

Samostatná forma podpory elektromobilov sú krížové dotácie od samotných výrobcov. Tí musia splniť regulačný limit emisií celej výroby. To znamená buďto umelé znižovanie ceny vlastných elektromobilov na podporu ich predaja, alebo predražovanie spaľovacích áut nakupovaním emisných kreditov.

Na druhej strane, vlastníci spaľovacích áut už dnes platia uhlíkovú daň za každý liter paliva. Oficiálne sa táto daň volá Spotrebná daň z motorových olejov. Táto daň nielenže má ekonomicky presne taký istý efekt ako uhlíková daň, to znamená výrazne predražuje spaľovacie autá, ale hlavne je jej sadzba vyššia, ako je súčasná cena emisných povoleniek. Vlastníci spaľovacích áut tak za tonu CO2 platia viac ako elektromobilisti, ktorých auto bolo nabité elektrinou zo slovenskej plynovej elektrárne.

I napriek týmto faktorom sa predajom elektromobilov na Slovensku veľmi nedarí. Podľa Útvaru hodnoty za peniaze musí byť nízky nárast elektromobilov úplná ekonomická záhada. Vo svojej štúdii Dekarbonizácia slovenskej ekonomiky tvrdia, že vlastníctvo elektroauta sa oplatí už po 4 rokoch prevádzky. Keďže nemáme dôvod predpokladať, že ľudia a firmy by si nechali ujsť na zemi ležiaci zisk, zjavne v ich analýze chýbajú náklady a dôvody, ktoré spotrebitelia považujú za podstatné. Môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín.

Tá prvá je menej významná. Je ňou kombinácia neochoty zmeniť správanie, strach z nových technológií a nízka vyspelosť trhu s nabíjaním. Áno, 5-minútová zastávka na benzín, ktorá nevyžaduje žiadne plánovanie a hľadanie neobsadenej pumpy, je komfort, ktorého sa ľudia neradi vzdávajú. Rovnako pocitu(!), že do Chorvátska sa dá dôjsť na jednu nádrž aj z Dolného Kubína. Nehovoriac o veľkej časti populácie, ktorej sa nechce ešte aj na auto používať telefón, a maturovať pred neznámou nabíjačkou, ktorú appku ešte doinštalovať, koľko  bude vlastne nabíjanie stáť a trvať. Kombinácia panelákového bytu a elektroauta je komplikácia, ktorá niekedy nemá riešenie vôbec. Toto sú pôrodné bolesti elektromobility, ktoré prirodzene vyrieši trh a čas. Predbiehanie tohto prirodzeného, učiaceho procesu je veľmi drahé a daňovo nespravodlivé – prípadné dotácie na elektroautá skončia v peňaženkách ľudí s vysoko nadpriemernými príjmami. Keď už chce štátny úradník dotovať, mal by sa sústrediť práve na infraštruktúru, z ktorej nakoniec budú profitovať všetci.

Druhú skupinou dôvodov definuje cena. Elektromobily môžu byť dnes finančne výhodné pre tých, ktorí si môžu dovoliť kúpiť auto za viac ako 40 000 € a najazdia veľa kilometrov. Pod výhodnosťou pritom myslím dlhodobý rozpočet celkových nákladov, ktorý zahŕňa aj náklady na spotrebu a údržbu. Takúto kalkuláciu si bežná domácnosť ani zďaleka nemôže dovoliť. Vysoká obstarávacia cena je jednoducho pre mnohých neprekonateľnou prekážkou. Aj keď sa človek oprostí od istých špecifík dizajnu a obmedzení najlacnejších elektroáut vyrábaných v Rumunsku, ich cena je dvakrát vyššia ako cena nízkonákladového etalónu z Mladej Boleslavi, resp. trikrát vyššia ako cena obstojného auta z bazáru, s ktorým sa dá krásne jazdiť ešte 10 rokov.

Otázka preto znie, je nízky počet elektroáut problém?

Nemyslím si. Najprv ekologické okienko. Slováci majú nižšiu emisnú stopu ako Nóri, Rakúšania, nehovoriac o Nemcoch. Do výstavby nových bezemisných jadrových reaktorov nasypali Slováci (cez neinkasované dividendy) viac ako miliardu eur – emisie jednoducho znižujeme inak. Klíme je jedno, či molekula CO2 prišla z auta, alebo uhoľnej elektrárne. Počíta sa celkový objem.

Druhé je ekonomické okienko. Hru s názvom „všetci musíme prispieť na zlacnenie technológií“ sme si už raz zahrali. Pustili sme sa do dotovania solárnych parkov vo veľmi nevhodnom čase. Od roku 2012 sme  solárnym parkom zaplatili 2 mld. eur, resp. 200 mil. eur ročne. Výsledok si na emisnej bilancii Slovenska skoro nevšimnete. Ročne je ušetrených 0,2 mil. ton CO2, pričom Slovensko generuje takmer 40 mil. ton. Výkon týchto parkov je v európskom či svetovom porovnaní tak zanedbateľný, že uvažovať o slovenskom vplyve na zlacňovanie fotovoltiky by bolo skôr smiešne, ako užitočné.

Kúpna sila mediánového príjmu vyspelých krajín západnej Európy je dva až trikrát vyššia ako na Slovensku. Nedáva zmysel, aby nízkopríjmové krajiny financovali začínajúce technológie. Pre slovenské domácnosti je v priemere potrebnejšie investovať do zateplenia či alternatívneho kúrenia ako do elektroáut.

K ekonomickej neefektivite dotácií elektromobilov ešte jedno prirovnanie. Miliardová podpora elektrifikácie výroby železa v Košiciach by v podstate z roka na rok znížila slovenské emisie skoro o pätinu. Rovnaká suma by pri dotácii 5 000 eur na elektromobil znížila emisie krajiny zhruba dvadsaťkrát menej.

Tak ako pri plazmových obrazovkách či chytrých mobiloch, aj v prípade elektromobilov by mali vyššiu úvodnú cenu zaplatiť spotrebitelia najbohatších ekonomík. Až keď vznikne aký-taký trh s ojazdenými elektroautami, až potom sa na rad dostanú domácnosti z krajín ako je Slovensko. Pevne verím, že rastúci dopyt a trh časom vyriešia súčasný nedostatok surovín na ich výrobu a technologické zlepšenia prinesú zaujímavé ponuky aj v segmente malých lacných áut. Urýchliť tento proces sa ale slovenskými dotáciami nedá, boli by to len drahé politické gestá.

Denník N, 24.1. 2023