Inflačné problémy na hraniciach

Keď sa povie „hyperinflácia“, väčšina ľudí si predstaví vzdialenú minulosť 20. či 40. rokov predchádzajúceho storočia, alebo vzdialené krajiny ako Zimbabwe či Venezuelu. Jednoducho iný svet, ktorý sa nás netýka.

Podobný príbeh sa rozvíja opäť, ale tentokrát oveľa bližšie. Posledné dve dekády bolo Tureckou jednou z hlavných hviezd vychádzajúcich ekonomík. Bežný bol rast HDP 8 - 11 % ročne, krajina pod vedením ambiciózneho Erdogana expandovala ekonomicky, vojensky, v zahraničnej politike, ale napríklad aj na športovom poli. Dnes je Turecko 20. najväčšou ekonomikou sveta, tesne za Saudskou Arábiou. Je členom Európskej colnej únie a jeho najvýznamnejším obchodným partnerom je Nemecko.

Turecký menový systém si zažil divoké 80. - 90. roky, keď cenová inflácia dosahovala 50 – 100 % ročne. S prelomom milénia sa však výrazne stabilizovala – až do nedávna. V rokoch 2018 - 2019 si krajina prešla menovou krízou, ktorá priniesla 25 % cenovú infláciu. Po pár mesačnom upokojení situácia vyzerá opäť zle a postupne stále horšie. Cenová inflácia je späť v 20 % -nom teritóriu a z týždňa na týždeň sa zhoršuje.

Samotné čísla nie sú to hlavné, čo spôsobuje obavy. Je za nimi tvrdohlavá politika prezidenta Erdogana, ktorý sa stal myšlienkovým zajatcom relatívne okrajovej ekonomickej teórie neo-Fischerizmu. Empiricky preleštená, 100 rokov stará teória ekonóma Irvinga Fischera  hlása, že zníženie úrokových sadzieb centrálnou bankou infláciu zníži a nie zvýši, ako hlása štandardná teória. A tak turecká centrálna banka (oficiálne nezávislá, ale neoficiálne pod Erdoganovou kontrolou) napriek rozbehnutej inflácii od septembra znížila úrokové miery o 4 percentuálne body.

Akademická debata o neo-Fischerizme bokom, reálna aplikácie tejto teórie v Turecku zúfalo zlyháva. Napriek opticky slušnému rastu HDP sa v krajine pomaly rozpadáva cenový mechanizmus a s ním aj ekonomika. S prudko rastúcimi cenami potravín a iných základných tovarov sa v krajine začínajú šíriť protesty.

Turecko nám musí byť varovaním. Menový systém znesie veľa populistického zneužívania, ale keď raz jeho hrádza praskne, môže to znamenať rýchlu ekonomickú katastrofu. Predísť sa jej dá len šliapnutím na monetárnu brzdu. Lenže súčasné slovenské 5 - 6 miliardové deficity si môžeme dovoliť len vďaka tomu, že ECB novými peniazmi vysaje z trhu všetky štátne dlhopisy, ktoré na ňom pristanú. Tento luxus sa môže skončiť skôr, ako sa nazdáme. Ktorý slovenský politik je dnes pripravený škrtnúť v rozpočte zopár miliárd eur, aby zabránil kolapsu verejných financií?

HN, 6.12.2021