Zavedenie minimálnej sadzby dane z príjmov

INESS sa pripojil k početnej skupine think-tankov, ktoré nesúhlasia so zavedením minimálnej sadzby dane z príjmov právnických osôb pre veľké spoločnosti. V nasledujúcom texte si môžete prečítať zhrnutie stanoviska, ako aj samotné stanovisko, ktoré bolo zaslané Európskym inštitúciám a poslancom Európskeho parlamentu. Anglická verzia je dostupná na tomto linku.

Zhrnutie

EÚ navrhuje zaviesť daň z príjmu právnických osôb vo výške 15% pre veľké spoločnosti pôsobiace vo viacerých krajinách. Odôvodnením návrhu je pokročilá digitalizácia a z nej vyplývajúci rozpor medzi tým, kde by zisk mal byť (podľa EÚ) zdaňovaný, a kde je skutočne zdaňovaný. Spoločné adresovanie problému má za cieľ vyriešiť tento problém prostredníctvom obmedzenia konkurencie v oblasti daní z príjmu právnických osôb na úrovni štátov. EÚ v rámci tejto snahy navrhuje zaviesť nové pravidlá, konkrétne tzv. „Income Inclusion rule“ a „Undertaxed Payments rule.“ Tieto pravidlá by prakticky prerozdeľovali sadzbu dane do všetkých jurisdikcií, v ktorých daná firma pôsobí.

Tento návrh je problematický minimálne z 4 dôvodov:

1. Daň z príjmu právnických osôb má už v súčasnosti výrazne negatívny vplyv na hospodársky rast. Takáto daň vedie k zníženiu investícií v rámci firiem, favorizuje dlhové financovanie (čo vedie k vyššej miere zraniteľnosti), znižuje produktivitu práce a premieta sa do nižších miezd zamestnancov. Navyše, historické znižovanie takejto dane neviedlo k zníženiu daňových príjmov.
    
2. Prijatie návrhu smernice by viedlo k zníženiu konkurencieschopnosti menších krajín (vzhľadom na ich menšie možnosti na prilákanie investorov), zvýšeniu byrokratického zaťaženia (pre štáty aj firmy) a právnej neistote (ohrozenie kontraktov uzavretých za súčasných podmienok). Tieto následky by najviac pocítili menšie členské štáty, ktoré majú menej prostriedkov na vyrovnanie sa s dodatočnými nákladmi.
    
3. Návrh smernice odoberá štátom suverenitu v rozhodovaní o daňových sadzbách. Takýto krok by bol v priamom rozpore s postojom OECD a znemožňoval by rozšírenie modernizácie daňového systému, akú už v súčasnosti vidíme napr. v Lotyšsku a Estónsku.
    
4. Návrh smernice je problematický aj z etického hľadiska. Smernica žiada, aby nadnárodné spoločnosti platili "spravodlivý podiel na daniach," tento pojem však v návrhu nie je definovaný. Taktiež nebolo vykonané žiadne posúdeniu vplyvu smernice z pohľadu konkurencieschopnosti EÚ. Návrh sa opiera o posudzovanie vykonané OECD, ktoré však pracovalo s odlišnými podmienkami.

Návrh EK teda negatívne ovplyvní hospodárstvo EÚ (a predovšetkým menších členských štátov), pričom dosiahnutie proklamovaných benefitov je nepravdepodobné. Správnym prístupom v tomto prípade by bolo umožnenie celosvetovej daňovej súťaže s cieľom vytvoriť transparentnejší a účinnejší daňový systém zabezpečujúci rovnaké podmienky pre všetky spoločnosti.

Stanovisko ku smernici EÚ o minimálnej dani z príjmov právnických osôb

Úvod

Koncom roka 2021 Európska komisia (EK) zverejnila "Návrh smernice Rady o zabezpečení globálnej minimálnej úrovne zdanenia nadnárodných skupín v Únii."[1] Smernica by zaviedla 15-percentnú minimálnu efektívnu sadzbu dane z príjmov právnických osôb („corporate income tax“ – CIT) pre veľké obchodné skupiny. Európska komisia tvrdí, že návrh rieši daňové problémy spôsobené digitalizáciou a zabezpečí, aby spoločnosti platili "spravodlivý podiel na daniach".

Návrh vychádza z "Vyhlásenia OECD o dvojpilierovom riešení daňových výziev vyplývajúcich z digitalizácie hospodárstva,"[2] ktorého cieľom je obmedziť globálnu konkurenciu v oblasti daní z príjmov právnických osôb medzi krajinami a zachovať daňové príjmy v jurisdikciách s vysokým zdanením. Podľa OECD[3] dochádza k nárastu daňovej neistoty spôsobenej krajinami, ktoré jednostranne riešia globalizačné a digitalizačné tlaky, preto je potrebný spoločný globálny prístup k zdaňovaniu kapitálu.

Kontext a európska reakcia

Globálna ekonomika sa čoraz viac digitalizuje - čoraz viac ľudí dnes pracuje na diaľku, niekedy dokonca v spoločnostiach so sídlom v iných krajinách. Čoraz viac nákupov tovaru a služieb sa uskutočňuje cez internet, čo znamená, že na podnikanie v danej krajine nie je potrebná fyzická prítomnosť. Podľa Európskej únie teda "v súčasnosti existuje zhoda v tom, že základné koncepty daňovej rezidencie a zdroja, na ktorých bol založený medzinárodný daňový systém v minulom storočí, sú zastarané,"[4] čo naznačuje, že existuje rozdiel medzi tým, kde by mal byť zisk zdanený podľa zákonodarcov a kde je skutočne zdanený. Podľa EK to tiež "viedlo k novým možnostiam manipulácie s existujúcimi princípmi prostredníctvom schém daňového plánovania."[5]

Zvýšený význam nehmotného majetku pri tvorbe hodnoty znamená pre súčasný systém CIT ešte viac nevýhod. Patenty, autorské práva a softvér sa ťažko oceňujú. Ich pravidlá odpisovania majú sotva niečo spoločné s hmotným majetkom. Ten sa pri používaní vo výrobe opotrebúva a odpisuje. Napríklad softvér sa však neopotrebáva – stratí hodnotu  až vtedy, keď ho používatelia začnú považovať za bezcenný. Okrem toho je nehmotný majetok mobilný a dá sa pohodlnejšie prerozdeliť ako hmotný majetok. Z tohto dôvodu digitálne spoločnosti údajne platia nižšie dane, hoci takéto tvrdenie je sporné.[6]  Podľa Európskej komisie obmedzenie konkurencie v oblasti CIT prostredníctvom smernice o minimálnej dani ukončí takéto vyhýbanie sa plateniu daní zo strany digitálnych spoločností a zabezpečí rovnaké podmienky.

Úsilie o obmedzenie daňovej konkurencie zo strany EÚ sa datuje od návrhu smernice EK z roku 1975, ktorá navrhovala minimálnu zákonnú sadzbu dane vo výške 45 %. V roku 1992 sa v "správe výboru nezávislých expertov pre zdaňovanie spoločností" odporúčalo stanoviť minimálnu sadzbu dane z príjmov právnických osôb na 30 percent.[7]  Ani jeden z návrhov neprešiel, keďže daňové otázky v EÚ si vyžadujú jednomyseľnosť a nie všetky vlády vnímali obmedzenie daňovej súťaže ako niečo, čo slúži ich záujmom.

Podľa oznámenia Európskej komisie "Zdaňovanie podnikov v 21. storočí"[8] tieto zmeny v tvorbe hodnôt a obavy z presunu ziskov v poslednom desaťročí viedli vlády k prijatiu množstva nových predpisov, ktorých cieľom je zachovať príjmy z dane z príjmov právnických osôb, čo viedlo k stále väčšej zložitosti pravidiel. EK teraz navrhuje ešte zložitejšie pravidlá na ochranu súčasného systému CIT.

Prvé pravidlo sa nazýva pravidlo zahrnutia príjmov („Income Inclusion Rule“ – IRR). Ukladá materskému subjektu dodatočnú daň týkajúcu sa príjmov zložených subjektov, ktoré sú zdanené menej ako 15 % sadzbou na základe jurisdikcie. Znamená to, že skupina bude musieť vykazovať efektívnu sadzbu dane zaplatenú v každej jurisdikcii, v ktorej pôsobí.

Druhé pravidlo sa nazýva pravidlo nedostatočne zdanených platieb („Undertaxed Payments rule“ – UTPR). Spúšťa sa vtedy, keď nie je možné použiť IRR, napríklad ak krajina konečného materského subjektu toto pravidlo neuplatňuje. UTPR rozdeľuje časť dodatočnej dane, ktorú má zaplatiť nedostatočne zdanený subjekt, do iných jurisdikcií, v ktorých skupina pôsobí. Rozdelenie dodatočnej dane sa uskutoční na základe účtovnej hodnoty (hodnoty vykázanej v účtovnej závierke) hmotného majetku a počtu zamestnancov.

Tieto pravidlá by ešte viac skomplikovali súčasný systém zdaňovania podnikov a neprinesú udržateľné riešenie, pretože daň z príjmov právnických osôb (DPPO) je pri všetkej svojej zložitosti výpočtu a regulácie najmenej vhodným spôsobom získavania verejných príjmov. Vzhľadom na to by bola rozumnejším a spoľahlivejším prístupom zásadná reforma zdaňovania podnikov, ktorá by presunula základ dane z finančných ziskov na spotrebu a znečistenie, ktoré menej poškodzujú hospodársky rast.

Daň z príjmu právnických osôb (CIT) a jej účinky

V dokumente "Dane a hospodársky rast"[9] OECD dospela k záveru, že daň z príjmu právnických osôb je daňou, ktorá najviac poškodzuje hospodársky rast. V ďalšej štúdii[10] OECD uverejnenej v roku 2020 sa uvádza, že päťpercentné zvýšenie efektívnej hraničnej sadzby dane je spojené s 0,6-percentným poklesom celkových investícií na úrovni firiem. Okrem toho DPPO narúša rozhodnutia o financovaní, pričom uprednostňuje dlhové financovanie pred vlastným kapitálom, keďže platby úrokov sú odpočítateľnými nákladmi, ktoré znižujú zaplatené dane. Z empirického výskumu vyplýva, že jednopercentné zvýšenie dane z príjmu právnických osôb zvyšuje mieru zadlženosti nefinančných firiem o 0,27 %: firmy majú motiváciu požičiavať si, pretože to vedie k nižšej zaplatenej dani z príjmu právnických osôb.[11]  Vyššia miera zadlženosti robí spoločnosti zraniteľnejšími v prípade hospodárskych šokov: čím vyšší je dlh, tým vyššia je pravdepodobnosť, že spoločnosti nebudú plniť svoje záväzky voči veriteľom.

Koncept DPPO je založený na princípe "platobnej schopnosti". Zisková právnická osoba môže údajne platiť dane rovnako ako každá fyzická osoba. Problém s týmto argumentom spočíva v tom, že korporácie sú právnické osoby, nie skutoční ľudia, a v konečnom dôsledku len ľudia môžu niesť bremeno daní. DPPO je teda netransparentný spôsob zdaňovania jednotlivcov - akcionárov, pracovníkov aj spotrebiteľov. Výskum naznačuje, že polovica zvýšenia dane z príjmu právnických osôb sa prenáša na pracovníkov vo forme nižších miezd.[12]  Nižší čistý zisk znižuje schopnosť podniku investovať. Menej investícií znamená nižšiu produktivitu pracovníkov.

Firmy sa snažia maximalizovať svoje investičné výnosy, a preto sú motivované presúvať svoje sídla do jurisdikcií s nižším zdanením. Napríklad empirické odhady v USA ukazujú, že "zvýšenie sadzby dane z príjmov právnických osôb v štáte sídla o 1 percentuálny bod zvyšuje pravdepodobnosť presunu sídla firiem v priemere o 16,8 %.[13]  Naopak, ekvivalentné zníženie sadzby dane v štáte sídla znižuje pravdepodobnosť premiestnenia firmy o 9,1 %.[14]

Vlády, ktorých cieľom bolo udržať úroveň hospodárskych investícií, museli postupne znižovať sadzby dane z príjmov právnických osôb, aby obstáli v boji proti jurisdikciám s nízkymi daňami. Priemerná globálna sadzba dane z príjmov právnických osôb klesla zo 40 % v roku 1980 na 24 % v roku 2021.[15]  Európska únia mala v roku 2021 ešte nižšiu priemernú sadzbu CIT - 20,7 %.[16]  Napriek zníženiu sadzieb DPPO sa daňové príjmy neznížili.[17]  Vo všeobecnosti platí, že širšie základy dane z príjmov právnických osôb a odklon od osobitných investičných stimulov alebo dodatočných odpočtov kompenzovali nižšie sadzby.

Hospodárska súťaž viedla k zníženiu sadzieb dane z príjmu právnických osôb a k rozšíreniu daňového základu, ako aj k zlepšeniu investičného prostredia a následne k zvýšeniu blahobytu spoločnosti. Napriek tomu snahy o obmedzenie daňovej konkurencie pretrvávajú. Zdá sa, že daň z príjmu právnických osôb je pre politikov atraktívnym cieľom, pretože umožňuje získať daňové príjmy od obmedzeného počtu daňovníkov, a preto je v porovnaní s inými daňami v očiach verejnosti populárnejšia.

Smernica EÚ o minimálnej dani a jej nezamýšľané dôsledky

Cieľom návrhu smernice Európskej komisie je "zabezpečiť, aby všetky korporácie platili spravodlivý podiel na dani zo zisku vytvoreného ich činnosťou v EÚ". Takáto regulácia však môže spôsobiť viaceré vedľajšie účinky:

• Menšie krajiny zaznamenajú stratu konkurencieschopnosti. Menšie ekonomiky nemôžu prilákať investorov ponukou veľkého trhu alebo vysokými vládnymi dotáciami a ich schopnosť konkurovať uplatňovaním nízkej sadzby dane z príjmov právnických osôb a jednoduchých pravidiel priaznivých pre podnikanie sa zníži.
   
• Smernica by tiež mohla vytvoriť právnu neistotu pre krajiny, ktoré majú preferenčné režimy DPPO pre určité typy investícií alebo investície v určitých lokalitách. Niektoré krajiny nezavádzajú žiadnu daň z príjmov právnických osôb pre investičné projekty, ktoré spĺňajú vopred stanovené kritériá. Takéto záväzky majú podobu podpísanej zmluvy medzi investorom a národnou vládou a majú vymedzený časový rámec, ktorý ďaleko presahuje rok 2023. Otázkou zostáva, ako budú chránené oprávnené záujmy spoločností, ktoré uskutočnili investície a záväzky v určitých jurisdikciách z dôvodu nulovej sadzby dane, ak spadajú do pôsobnosti pravidiel minimálnej dane a v prípade existencie takejto požiadavky musia platiť doplatok dane.
   
• Dvojkoľajný systém dane z príjmov bude vytvárať prirodzenú bariéru rozvoja firiem. V istom momente budú stáť firmy pred dilemou, či ďalší rast tržieb a rozširovanie pobočiek „stojí“ za komplikovanejší daňový systém a pravdepodobne aj vyššie celkové zdanenie.
   
• Navrhovaná smernica o minimálnej dani zahŕňa nevyhnutné rozšírenie administratívnych pravidiel a postupov a zvýšenie byrokracie. Okrem toho budú musieť spoločnosti na dosiahnutie súladu so smernicou vypočítať svoje efektívne daňové sadzby zaplatené v každej jurisdikcii, v ktorej vykonávajú činnosť. To si bude vyžadovať paralelné účtovníctvo podľa navrhovaných pravidiel, pretože oprávnené náklady, príjmy a dane sa budú líšiť od vnútroštátnych pravidiel. Toto paralelné účtovníctvo si bude od spoločností vyžadovať ďalší čas a zdroje, čím sa zníži celková produktivita. Zložitosť pravidiel bude výzvou aj pre zákonodarcov a daňové správy. Bude náročné implementovať pravidlá - a monitorovať ich dodržiavanie - transparentným, presným a koherentným spôsobom. To sa  týka špeciálne malých krajín s menšími zdrojmi a menšími daňovými správami. Napriek tomu, že malé krajiny majú menej firiem, ktorých sa nové ustanovenia budú týkať, a oveľa nižšie potenciálne príjmy, budú musieť vytvoriť rozsiahlu právnu a administratívnu infraštruktúru, aby spoločnosti mohli dodržiavať predpisy.
   
• Navrhovaná smernica by členským štátom odobrala suverenitu pri určovaní daňových sadzieb a rovnováhy medzi priamym a nepriamym zdaňovaním. V knihe, ktorú vydala OECD, sa uvádza, že neexistuje dôvod, aby dve krajiny mali rovnaký daňový systém - výška a štruktúra daní sú politickými rozhodnutiami národných vlád.[18]  Návrh smernice EÚ ukončí suverenitu krajín s cieľom ponúknuť všetkým spoločnostiam lepšie podmienky v oblasti dane z príjmov právnických osôb. Krajiny s moderným odloženým zdaňovaním CIT (ako Lotyšsko a Estónsko) aplikujú CIT len na rozdelenie zisku, čo znamená, že spoločnosti nemusia počítať zdaňovaný zisk. Navyše, ak sa rozhodnú sporiť a investovať, neplatia žiadnu daň z príjmu právnických osôb. Vzhľadom na navrhovanú smernicu budú musieť spoločnosti, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, vypočítať svoj zdaňovaný zisk a zaplatiť z neho splatnú daň, čím sa bude musieť zmeniť celé daňové účtovníctvo.
   

Ďalej, ak krajina prejde z klasického modelu na progresívne odložené zdaňovanie podnikov, bude čeliť rozsiahlejším obmedzeniam - minimálna efektívna sadzba dane by sa musela platiť každý rok, nie každé štyri roky. Tým by sa eliminovali výhody modelu odloženej dane zo zisku pre podniky v rozsahu pôsobnosti smernice a brzdilo by to investície v mladých rozvojových krajinách, ktoré musia doháňať technologický pokrok a rast produktivity.

Okrem toho sa zdá, že etické a právne základy smernice sú pochybné:

• Cieľom smernice je zabezpečiť, aby nadnárodné spoločnosti platili "spravodlivý podiel na daniach". Problémom je, že pojem "spravodlivý podiel na daniach" nie je v článkoch smernice definovaný. Z celkovej rétoriky možno vyvodiť, že ak podnik v snahe dosiahnuť vyššiu návratnosť investícií presunie časť svojich činností do jurisdikcie, ktorá ponúka nižšie sadzby dane z príjmov právnických osôb, vykonáva "nespravodlivú" činnosť. Podobne, ak má krajina daňový systém, ktorý umožňuje nízku efektívnu sadzbu dane z úspor podnikov, je zodpovedná za znižovanie daňových základov iných krajín. V štúdii, ktorú si nechal vypracovať Európsky parlament, sa uvádza, že "členské štáty majú široký priestor na to, aby formovali štruktúru svojich sadzieb dane z príjmov právnických osôb spôsobom, ktorý je zameraný výlučne na maximalizáciu ich vlastného blahobytu, aj keď je to na úkor iných členských štátov"[19], čo naznačuje, že spolupráca, a nie konkurencia, by maximalizovala celkový blahobyt členských štátov.
   
• Taktiež nie je jasné, prečo sú jurisdikcie s nízkymi sadzbami DPPO zodpovedné za potenciálne nižšie daňové príjmy v jurisdikciách s vysokým zdanením. Rovnaký argument možno použiť proti krajinám, ktoré ukladajú nespravodlivo vysoké sadzby na príjmy z podnikania: zhoršujú tým investičné prostredie a nútia podniky presúvať zisky do krajín, ktoré uplatňujú nižšiu efektívnu sadzbu najškodlivejšej dane. Takéto tvrdenie ilustruje, že zvaľovanie viny za údajnú stratu blahobytu krajín s vysokým zdanením na jurisdikcie s nízkym zdanením a podniky maximalizujúce zisk je sporné a ako politické zdôvodnenie neprijateľné.
   
• Obzvlášť znepokojujúce je, že nebolo vykonané žiadne riadne posúdenie vplyvu smernice. Ako vysvetlenie sa uvádza, že OECD už vykonala hodnotenie vplyvu globálneho minimálneho daňového režimu. Je pozoruhodné, že medzi politikou stanovenou v hodnotení vplyvu OECD[20] a návrhom EK sú značné rozdiely. Po prvé, hodnotenie vplyvu OECD predpokladá 12,5-percentnú minimálnu daňovú sadzbu, zatiaľ čo smernica navrhuje 15 %. Po druhé, špecifické daňové úľavy nazývané "vyňatie z podstaty" sa v posúdení vplyvu OECD a v smernici EÚ líšia. Konkrétne, v posúdení vplyvu sa predpokladá osobitná úľava na výdavky na odpisy, zatiaľ čo návrh EÚ umožňuje vyňatie konkrétnej percentuálnej hodnoty hmotného majetku.
   

Okrem toho nebolo predložené žiadne posúdenie vplyvu pre scenár, v ktorom by členské štáty EÚ zaviedli minimálnu daň a ostatné krajiny nie. Takýto scenár by znevýhodnil európske podniky v hospodárskej súťaži, ale náklady nie sú nijako zhodnotené. Okrem toho rozsah pôsobnosti smernice EÚ presahuje rámec toho, čo bolo dohodnuté v OECD, keďže smernica zahŕňa aj čisto domáce skupiny. To môže mať tiež vplyv na celkovú hospodársku činnosť, ale nijako to nie je zhodnotené.

Záver

Cieľom smernice Európskej komisie o minimálnej dani je chrániť základ dane z finančných ziskov, ktorý sa stal neudržateľným v dôsledku digitalizácie a rastúceho významu nehmotného majetku pri tvorbe hodnoty.

Daň z príjmov právnických osôb je daňou, ktorá najviac poškodzuje hospodársky rast, znižuje investície a mzdy pracovníkov. Zvyšuje tiež celkovú úroveň zadlženosti firiem v ekonomike, čím sa stáva zraniteľnejšou voči finančným krízam. Okrem toho by navrhované nariadenia spôsobili vysoké byrokratické náklady tak podnikom, ako aj daňovým správam, pričom najväčšie bremeno by niesli malé krajiny, ktoré by zároveň pocítili najvýraznejšiu stratu konkurencieschopnosti. Okrem toho chýbajúce hodnotenie hospodárskeho a právneho vplyvu vytvára neistotu, pokiaľ ide o dôsledky takejto regulácie.

Najlepším spôsobom, ako zabezpečiť rovnaké podmienky pre všetky spoločnosti, by bolo umožniť celosvetovú daňovú súťaž s cieľom vytvoriť transparentnejší a účinnejší daňový systém, ktorý by presunul základ dane preč z finančných ziskov.