Politika nie je dobrý nástroj, ako riešiť problémy

Niekedy je politika nevyhnutným nástrojom riešenia spoločenských problémov. Ale stále je potrebné mať na pamäti, že politika je zlým nástrojom. Nevyhnutnou sa stáva len vtedy, keď je tým najmenej zlým riešením.

Vezmime si také investície. Miestne zastupiteľstvo v Thurrocku (Essex, Veľká Británia) si povedalo, že by malo investovať. A že sa im to veru nevydarilo:

Toryovcami vedené zastupiteľstvo priznalo, že séria katastrofálnych investícií do riskantných komerčných projektov spôsobila bezprecedentný deficit vo výške takmer 500 miliónov libier a priviedla ho na pokraj bankrotu... týmto zastupiteľstvo priznalo, že na investíciách do solárnej energie a iných podnikov prišlo o 275 miliónov libier...Turrock si následne požičal 1,5 miliardy libier, a tak sa v posledných rokoch stal jedným z najzadlženejších anglických miestnych samospráv – ide o desaťnásobok bežných ročných výdavkov na miestne služby - aby umožnil sériu investícií do solárnej energie a iných podnikov.... z tejto sumy stoviek miliónov požičal aj spoločnostiam vlastneným podnikateľom Liamom Kavanaghom, ktoré realizovali investície do 53 solárnych fariem.... lacno si požičiam od ministerstva financií a ... investujem! ...

Podarilo sa im požičať si za nižšie ako komerčné trhové sadzby, investovať do jedného z najbúrlivejšie sa rozvíjajúcich odvetví v krajine - solárna energia je deväťkrát lacnejšia ako iné spôsoby výroby elektriny, všakže? A pritom sa za jej predaj inkasuje plná trhová sadzba? – A žeby sa im medzitým podarilo prísť o obrovskú časť hotovosti? (To mi, nevychádza...)

Dobre, takže vláda investujúca v mene prospechu spoločnosti nie je niečo, čo funguje.

A tu opäť vyskakuje George Monbiot:

Tri odvetvia, ktoré sú zrejme najviac zodpovedné za kolaps ekosystémov a vymieranie voľne žijúcich živočíchov sú fosílne palivá, rybolov a poľnohospodárstvo. V roku 2021 vlády priamo dotovali ťažbu ropy a zemného plynu sumou 64 miliárd USD (60,5 miliardy eur) a ďalších 531 miliárd USD (502 miliárd eur) vynaložili na udržiavanie nízkych cien fosílnych palív. Najnovšie údaje o rybolove z roku 2018 naznačujú, že globálne dotácie pre tento sektor predstavujú 35 miliárd USD ročne, z čoho viac ako 80 % ide na veľkoplošný priemyselný rybolov.

Zoberme si tu rybolov ako príklad. Je to oblasť, v ktorej je vláda a politika nutná. Jednoducho preto, že čelíme problému spoločnej pastviny. Ako popisuje Elinor Ostromová, ktorá získala Nobelovu cenu za výskum, v ktorom vysvetľuje, že: na to, aby pobrežný rybolov dobre fungoval v oblastiach, kde nie je veľa záujemcov,  možno ho do značnej miery ponechať na spoločenský tlak a riadenie v tomto malom počte využívateľov. Tento systém vo väčšom meradle  - pri rybolove na otvorenom mori a v hlbokých oceánoch - nefunguje. Tam je počet potenciálnych záujemcov jednoducho príliš veľký, preto sa nachádzame vo svete tragédie spoločnej pastviny Garretta Hardina. To si vyžaduje politické opatrenia - buď vytvorenie a pridelenie vlastníckych práv, alebo detailne premyslenú reguláciu.

Ako to už býva, riešenie poznáme. Regulácia, na ktorej treba trvať v prípade rybolovu veľkého rozsahu na otvorenom mori znamená, že vzniknú bezlovné zóny, a v tých zvyšných oblastiach, kde bude rybolov povolený, budú rybárom pridelené individuálne kvóty s možnosťou ich predaja. Dôvodom pre prístup založený na súkromnom vlastníctve, a nie na priamej regulácii, je skutočnosť, že najziskovejšia úroveň množstva rýb v danom súkromnom rybárskom revíri je vysoko nad úrovňou udržateľnej populácie rýb, ktorá by pre tento revír bola definovaná reguláciou. Totiž, ak rybári ponechajú väčšie počty rýb, ako je nevyhnutné minimum pre reprodukciu (aké by pravdepodobne vyžadovala regulácia), zabezpečia rybám také podmienky, že je jednoduchšie ich loviť a zároveň tak dokážu zarobiť aj viac peňazí (k čomu sú motivovaní, ak ide o súkromné vlastníctvo).

Náš problém však spočíva v tom, že hoci vieme, a to už niekoľko desaťročí, že toto je riešenie, politika je pri jeho realizácii až pozoruhodne žalostne slabá. V skutočnosti sa to podarilo len v Austrálii a jej okolí a v niektorých rybolovných revíroch na Aljaške. Celá EÚ - ktorá trvá na tom, že rybolov je jednou z jej kľúčových (áno, nesmejte sa) kompetencií - toto vie, a predsa trvá na tom, že to nie je systém, ktorý treba zaviesť.

Politika nie je dobrým riešením, a to ani v prípade, keď je nevyhnutným riešením.

Mohli by sme sa pozrieť aj na emisie:

V rokoch 2013 - 2021 boli energeticky náročným odvetviam vrátane oceliarskeho, cementárskeho, chemického a leteckého priemyslu udelené bezplatné emisné povolenky v hodnote 98,5 miliardy eur. To je viac ako 88,5 miliardy eur, ktoré systém EÚ na obchodovanie s emisiami (ETS) vymeral znečisťovateľom, väčšinou uhoľným a plynovým elektrárňam, za ich emisie CO2.

Teoreticky by malo byť obmedzenie objemu emisií a obchodovanie s nimi (cap and trade) rovnako efektívne ako daň z uhlíka. Je tu však zásadný rozdiel – pri obchodovaní s emisiami ide o známy objem emisií za neznámu cenu, daň znamená zadefinovanú cenu pri neznámom objeme. Pri správne stanovenej cene by však mali byť pri znižovaní emisií oba prístupy rovnako účinné. My tu už dlho uprednostňujeme cestu daní, pretože znamená menej politiky. Politici, naopak, dlhodobo uprednostňujú metódu obmedzenia a obchodovania, pretože znamená viac politiky. Ako vidíme, viac politiky veci len zhoršuje - politici sa totiž nikdy nedokázali prinútiť k tomu, aby spoplatnili všetky emisné povolenky. Totiž, počúvaním námietok tých, ktorí by povolenky chceli mať zadarmo, prináša oveľa viac zábavy a (najmä) moci.

Politika je jednoducho úplne hrozný spôsob, ako dosahovať ciele. Preto by sme mali obmedziť využívanie politiky ako metódy na dosiahnutie cieľov na to atomárne neredukovateľné minimum, keď je politika najmenej zlou metódou na riešenie skutočných problémov, ktoré na nás vesmír zosiela. To znamená, že ak existuje akékoľvek iné možné riešenie než politika, použime namiesto nej to.

Kto vie... Ak dostatočne obmedzíme pôsobnosť politiky, striktne obmedzíme politický proces a politikov len na tie veci, ktoré sa prostredníctvom tohto procesu bezpodmienečne musia riešiť, možno skončíme pri rozhodnutiach, ktoré budú občas vychádzať z rozhodnutí podporených zdravým rozumom.

Autor: Tim Worstall, britský spisovateľ a Senior Fellow na Adam Smith Institute

Pôvodne vyšlo na Adam Smith Institute, 1.12. 2022

Pre INESS preložili: Ina Sečíková, Radovan Ďurana